ÚVAHA
Ľudia zmätene hľadajú, kto im najspráv-
nejšie poradí, keď sa v živote, či vo vzťahoch
prestanú orientovať. To sebaisté vnútri v nás (čo
má bez výnimky každý) je neustále prerušova-
né „hlukom“ zvonku. Hlukom, ktorý je natoľko
sebavedomý, že má pocit, že všetkému rozumie
lepšie než my sami.
Môj názor ako terapeuta znie, že radu ako
takú, vlastne nikto z nás nepotrebuje.
To, po čom naozaj túžime a zamieňame si
to žial často s dobrou radou, je naopak podpora,
posilnenie vlastných zdrojov, viera v to, že všetko
to naozaj podstatné UŽ vieme. Ak by nás ten
druhý, namiesto dobrej rady, či odporučenia,
možno len silno a s láskou objal, životom by
sme zaručene kráčali oveľa pevnejšie.
Moja práca terapeuta vyžaduje u mojich
klientov pochopenie, že nikto nevie ich život žiť
lepšie, než oni sami. Nikto iný nevie nájsť lepšie
riešenie, nikoho iného názor nie je správnejší.
Môžme byť len vhodnejšie inšpirovaní, niekto
nám môže pomôcť vidieť iný uhol pohľadu,
alebo nám môže pomôcť získať väčší odstup.
Kedysi tieto role plnili tí, ktorým už aj ich
vek ukázal ozajstnú múdrosť, schopnosť „byť
vo svojom strede“, vidieť „nad“ či „za“ problém.
Starší ľudia v spoločnosti strácajú vplyv.
Ich názory, či skúsenosti začínajú byť v rých-
losti vývoja doby nepoužiteľné, nezlučiteľné
s trendami. Výsledkom býva aj to, že starnúci
ľudia si potom svoj vplyv snažia udržať tým, že
vstupujú mladým do ich priestoru. Prestupujú
územia pôvodnej a súčasnej rodiny mladých,
zasahujú do výchovy vnúčat, pestujú si svoju
hodnotu často násilne, vyžadovačne až ma-
nipulatívne.
Vtipy o svokrách sú vtipne popisujúce situá-
cie, kde je zjavný práve tento fenomén.
Osobne to nevnímam ako čosi, kedy starnú-
cim ľudom chýba rešpekt, či úcta voči mladým.
Z môjho pohľadu sa to skôr dá vnímať ako
smutný prejav strachu nad stratou vlastnej
hodnoty.
24
SLOVILCO/ časopis nielen pre stomikov
ELDERSHIP II.
Túto krátku úvahu prepojím s témou elder-
shipu, ku ktorej by som sa rada vrátila. Tento
princíp, ktorý je korením našej „jesene života“
najlepšie reprezentuje POHĽAD prijímajúci
všetko, čo sa deje, z postoja lásky, prirodze-
ného súcitu (nie však ľútosti) či podpory. Bez
snahy o výsledok, merateľnú zmenu.
Pohľad, ktorý už veľa videl a zažil a teda
nepotrebuje vstupovať do zbytočných, in-
tenzívnych emócií. Pohľad, ktorý prijíma oba
uhly, rozlišuje medzi osobným a neosobným.
Uznávajúci čosi, čo nás presahuje. Pohľad,
ktorý vníma prítomný okamžik, ale zároveň
aj minulosť a kontext.
Kam sa chcem touto úvahou dostať?
Spoločenské role ako „múdra žena“, „múdry
muž“ stratili svoj pôvodný význam. Chýba nám
úcta k ich schopnosti „širokého“ pohľadu. A oni
sami ju možno aj prestali používať, prestali si
jej byť vedomí.
Možno neponúkam konkrétnu radu, či
odporučenie. Snažím sa len zmeniť uhol po-
hľadu na pocity nepotrebnosti a vrátiť hod-
notu hodnotnému.
Možno sa život starnúceho človeka môže
otočiť práve takým smerom, kde je možné do-
konca aj vytvárať a produkovať, ale už s úplne
iným zámerom a rozmerom.
Smerom, v ktorom je možné upriamiť
pozornosť na iné, než merateľné hodnoty.
Kde sa postupne zrelý človek stáva niekým,
kto vnesie nadhľad tam, kde chýba odstup.
Kto vnesie pokoj tam, kde vládne konflikt. Kto
poukáže na ľahkosť na miestach, kde je všetko
ťažké. Kto dá impulz k odvahe, ale zároveň vie
poskytnúť bezpečie.
Lebo v tomto veku, vďaka skúsenostiam
a odžitému už ako zrelí ľudia vieme o živote
čosi, čo sa nedá naučiť z knihy, napodobniť
ani odkukať.