ÚVAHA
JESEŇ ŽIVOTA
alebo keď nám v živote začína obdobie, kedy „padajú listy“.
Či si to chceme pripustiť, alebo nie, ak sa
vekom blížíme od päťdesiatky k šestdesiatke,
prechádzame do fázy života, ktoré je možné
označiť za „jeseň života“.
Spoločensky sa však dokonca označuje
ako neproduktívne.
Už len „na počutie“ to znie surovo a toto
samotné pomenovanie mu dáva nálepku
čohosi, čo už nevytvára spoločensky akcep-
tovaný či uznaný výsledok.
Je to však len uhol pohľadu, ako sa roz-
hodneme na toto životné obdobie nazerať
a aké miesto si v ňom nájdeme. A to aj napriek
tomu, do akej role nás tu doslova spoločnosť,
či systém tlačí.
Zámerom tohto článku je poukázať, tak
trošku inak, na zaužívané, čiastočne dehones-
tujúce paradigmy spoločensky sa spájajúce
s označením procesu a obdobia starnutia.
Teda odbobia v ľudskom živote, kedy je pa-
radoxne najväčší dôraz na aspekty zrelosti,
múdrosti, nadhľadu či schopnosti mať od-
stup.
ILÚZIA LINEARITY
Náš systém preferuje rast, akúsi ilúziu udr-
žateľného rozvoja, stále stúpajúcej produkti-
vity. Uznáva ľudský život, teda jeho „produk-
tívnu fázu“ ako lineárnu cestu idúcu z bodu
A do bodu B. A keď krivka prestane rásť, nastá-
va fáza prudko klesajúcej priamky. Všetci sme
neustále tlačení a motivovaní k výkonovosti,
výsledkom. S tým priamoúmerne v určitej
fáze života, kedy ľudská „produktivita klesá,
prichádzajú pocity neužitočnosti a nepotreb-
nosti, straty zmyslu či hodnoty.
Táto idea iluzórneho rastu však absolút-
ne nerešpektuje prirodzené cykly, z ktorých
vychádzajú zákony prírody, vesmíru, teda
22
SLOVILCO/ časopis nielen pre stomikov
aj ľudského druhu. Náš život sa nepodobá
priamke, ale naopak uzavretému kruhu. Teda
čomusi prepojenému, navzájom nadväzujú-
cemu, rozdelenému na fázy a obdobia.
Neustály rast, stúpanie smerom nahor je
pre nás neprirodzený pohyb. A v zásade pre
celú prírodu ani nie možný.
KRUH ŽIVOTA
Cyklus nášho života možno prirovnať
k priebehu ročných období v prírode.
Rodíme sa do našej „jari“ – rastieme,
kvitneme, vystierame konáre, puky... V tomto
našom životnom období detstva patríme
výhradne našej úzkej komunite ľudí a systé-
mu naokolo – tvorí ho väčšinou naša blízka
rodina.
Bez výhrad prijímame jeho pravidlá, fun-
govanie. Dokonca aj naše protesty voči nim
sú vlastne jeho neustálym potvrdzovaním.
Vyvíja sa naše svedomie, ktoré nemá nič spo-
ločné s „veľkou, vyššou pravdou“, dokonca ani
s morálkou, či etikou.