ROZHOVOR
Druhú etapu by som nazval bodom
zlomu. Pri pevnom zdraví sa cítime
byť silní až neporaziteľní. V tom období
som sa vnímal podobne. Nič sa
mi nemôže stať, všetko zvládnem,
so všetkým si poradím. Môj život na
riaditeľskej stoličke predstavoval
beh medzi stretnutiami s vedením,
poradami na pracoviskách, vedením
projektov a výučbou. Zabudol som
na akúkoľvek starostlivosť o seba,
majoritu dňa som žil prácou, stravoval
som sa nepravidelne, keď bol čas.
Pracoval som s veľmi nesprávnym
konceptom: „Keď toto skončíme, potom
si oddýchnem.“ Len to potom
neprichádzalo dva roky. Čím som bol
vyčerpanejší, tým dlhšie mi trvalo,
kým som dokázal niečo urobiť. Stával
som sa podráždenejším. Dnes by som
to mohol nazvať procesom vyhorievania.
V tom kolotoči nebol čas na
reflexiu. Zaviedol som si meter a vojensky
strihal od februára každý deň
do začiatku júnovej dovolenky. Ten
deň skutočne prišiel. Bol som na ceste
domov za rodičmi. Už v aute som
dostal horúčku, po príchode sa mi na
chrbte vyhodili nejaké vyrážky. Išiel
som na pohotovosť. Diagnostikovali
mi pásový opar (herpes zoster), nasadili
antivirotiká a potom už udalosti
dostali rýchly spád. Počas dvoch dní
Druhú etapu by som nazval bodom
zlomu. Pri pevnom zdraví sa cítime
byť silní až neporaziteľní.
Mgr.
Karol Kováč, PhD.
u psychológ
začala aj moja raketová akademická
kariéra. O štyri roky neskôr som sa
popri projektoch stal zástupcom riaditeľa
troch pracovísk, mal som pod
sebou takmer štyridsať kolegov. Pre
mladého človeka, plného ambícií a sily
meniť veci, to bola česť a aj ego bolo
pohladkané.
9