ROZHOVOR
www.convatec.sk
Na slovíčko,
pán psychológ
Mgr. Karol Kováč, PhD., psychológ, Inštitút stresu
Stretávame sa s ním skoro každý deň. Od narodenia až do konca
života. O vplyve stresu na ľudský organizmus sa dozvedáme
z televízie, rozhlasu, čítame o ňom v novinách a časopisoch.
Býva spájaný s rôznymi zdravotnými ťažkosťami. Snažíme sa o ňom
dozvedieť viac hlavne vtedy, keď sa dotkne priamo nás alebo našich
blízkych. Tak ako v minulosti väčšina ľudí zomierala na epidémie,
dnes mnoho ľudí zomiera na následky civilizačných ochorení,
pod vznik ktorých sa podpisuje každodenný stres.
Kto ste a odkiaľ prichádzate?
Pochádzam zo stredného Slovenska,
z mesta Revúca, jedného z troch
miest, kde vznikli prvé slovenské gymnáziá.
Je to hornatý kraj, ktorý z každej
strany obkolesujú krásne kopce.
Moji rodičia sú poctiví robotníci. Detstvo
a mladosť som trávil športovaním
a prežívaním rôznych dobrodružstiev
spolu so sestrou a priateľmi. Vždy som
bol zvedavý a svoj život som nechcel
premárniť. Tieto vlastnosti ma sprevádzali
v priebehu stredoškolských čias
na Evanjelickom bilingválnom gymnáziu
v Tisovci. Popri štúdiu som spoluorganizoval
rôzne spoločenské aktivity
pre študentov, verejnosť, záujmové
skupiny. Predmetom môjho záujmu
bolo porozumieť otázkam života a ľuďom
v okolí. Možno práve preto som
sa rozhodol pre štúdium psychológie
a neskôr i pre doktorandské štúdium.
Práve tam som stretol pána docenta,
ktorý ma svojím príkladom roky učil
milovať svoje povolanie i študentov.
Rozhodol som sa nasledovať ho a inšpirovať,
povzbudzovať študentov,
aby žili svoje sny a milovali to, pre čo
sa rozhodli. Po dvanásťročnej púti
univerzitným prostredím nastal čas
posunúť sa do praxe. V súčasnosti vediem
tím psychológov. Snažíme sa pomáhať
ľuďom nachádzať východiská
zo zložitých stresových a záťažových
situácií.
Prečo práve Inštitút stresu?
Ako vznikla táto myšlienka?
Myšlienka založenia Inštitútu stresu je
výsledkom mojej vlastnej skúsenosti,
ktorú by som rozdelil do dvoch etáp.
Detstvo a mladosť som trávil športovaním
a prežívaním rôznych dobrodružstiev
spolu so sestrou a priateľmi.
Najskôr som mal šťastie na ľudí a situácie.
Vo veku 23 rokov som dostal
popri doktorandskom štúdiu možnosť
pôsobiť ako vedecko-výskumný pracovník
na inej univerzite. Mal som na
starosti tvorbu a implementáciu projektov,
v menšej časti výučbu predmetov
ako psychohygiéna, psychológia
zdravia. O projektoch som veľa nevedel,
bola to výzva, ktorá ma stála veľké
nasadenie a mnoho energie. Doteraz
si spomínam, ako za mnou prišiel na
vyučovanie riaditeľ pracoviska, podal
mi ruku a pogratuloval k získaniu projektu
z eurofondov, na ktorom som sa
majoritne podieľal. Dostal som v ňom
pozíciu a pravdepodobne tu niekde
8