Ja a Tobi sme však navyše vymysleli diabolskú pomstu. Za to lístie! Stretneme sa pri starej lekárni, my pôjdeme skôr a riadne ich nastrašíme.
Tobi našiel doma nejaké púdre alebo čo to bolo, a mohli sme si urobiť make-up. O chvíľu bol z Tobiho satanista so zakrvavenými očami a falošnými tesákmi, no a zo mňa bol bláznivý vedec so zošitými očami a ústami, a so zakrvavenými záhradnými rukavicami. „Počkaj asi 10 minút tu, v izbe, idem urobiť také malé prekvapenie,“ povedal mi Tobiáš. Bolo počuť mixér z kuchyne. Čo to, dočerta, teraz robí? Vyhladol? Vysmädol? Rozmýšľal som a zahľadel sa pri tom do zrkadla na dverách. Bože, to som ja? Veď som sa zľakol sám seba. Po pár minútach mixérovania sa vrátil Tobi do izby s kýblom, plným čohosi hnusného a zapáchajúceho a povedal: „Maestro Tobias pripravil pre našich priateľov špecialitu týždňa. Porozbíjame 8 vajec, rozmixujeme slimáky, pridáme lahodné psie výkaly, vodu, polohrubú múku a blato a vznikne limonáda a la Tobias.“ „Vážne tam museli byť aj tie psie výkaly?“ spýtal som sa s podozrením, že blafuje.„Áno, lebo tie tomu dodávajú tú špecifickú vôňu,“ odpovedal Tobi. No a pobavenie sa razom zmenilo na záchvat smiechu. Všetko bolo dokonalé. Strašidelne sme vyzerali, tá Tobiášova žbrnda bola hotová, už stačilo len počkať do večera.Ten čas prišiel. Vyšli sme z domu a rýchlo sme utekali k starej lekárni. Tobiho halloveenský nápoj sa mi nebezpečne prelieval vo fľaši. Ukryli sme sa za neďaleko stojaci modrý Ford. Tí dvaja tu neboli. Čakali sme. Čakali, čakali, čakali, ale na počudovanie tam neboli ani po polhodine. Kde sú tak dlho? Nakoniec sme to riskli. Vyšli sme pred lekáreň, poobzerali sme sa po okolí, no nikde ani živej duše!„Adam, nezavoláš im pre...“„Uááááááááááááá!!!“ vykríkol zrazu niekto za nami. Poznáte to, keď vás naľaká napríklad moja šialená sestra? Tak toto bolo to isté, len tisíc ráz horšie.
„Vy idioti!“ nahneval som sa hneď, ako som zistil, že to s tým zvonením bolo celé lož. Chceli nás nastrašiť! Kto? No predsa Matúš a Maxo! Strašne som sa nahneval. Najprv to lístie, a potom toto. Schmatol som žbrndu a lá Tobiasovu limonádu a bežal som za nimi v chabom svetle pouličných lámp. Svietila možno každá tretia. Začali sme sa v tej tme jeden druhému strácať. Jedno odbočenie do uličky a... absolútna slepota. Myslel som si, že už ich nedoženiem. No v tom
svitla nádej. Doslova. Zrazu sa objavilo také maličké svetielko. Dlho som nepremýšľal, ale
automaticky som na to svetielko vylial Tobiho žbrndu.
„Ty parchant krpatý!“ skríkol akýsi človek nahnevaným, ale veľmi nahnevaným hlasom. A vtom mi to došlo. Nebol to Matúš ani Maxo. A ani Tobi. Bol to niekto, koho rozhodne nepoznám a koho som asi riadne naštval. Zľakol som sa! A zrazu zo mňa vyletelo: „Tobiasova limonáda bola naservírovaná nesprávnemu človeku. Prepáčte. Chyba reštaurácie.“Myslím, že by odtiaľ utekal asi každý. Ja som určite zabehol olympijský rekord. Dodnes neviem, ako sa mi to podarilo s tými roztrasenými nohami. Vykašlali sme sa v tú noc na zvonenie. Myslím, že tento Halloween už aj tak bol dosť šialený.
5