a potom toto. Schmatol som žbrndu a lá Tobiasovu limonádu a bežal som za nimi v chabom svetle pouličných lámp. Svietila možno každá tretia. Začali sme sa v tej tme jeden druhému strácať. Jedno odbočenie do uličky a... absolútna slepota. Myslel som si, že už ich nedoženiem. No v tom svitla nádej. Doslova.
Zrazu sa objavilo také maličké svetielko. Dlho som nepremýšľal, ale automaticky som na to svetielko vylial Tobiho žbrndu.
„Ty parchant krpatý!“ skríkol akýsi človek nahnevaným, ale veľmi nahnevaným hlasom. A v tom mi to došlo. Nebol to Matúš ani Maxo. A ani Tobi. Bol to niekto, koho rozhodne nepoznám a koho som asi riadne naštval. Zľakol som sa! A zrazu zo mňa vyletelo: „Tobiasova limonáda bola naservírovaná nesprávnemu človeku. Prepáčte. Chyba reštaurácie.“Myslím, že by odtiaľ utekal asi každý. Ja som určite zabehol olympijský rekord. Dodnes neviem, ako sa mi to podarilo s tými roztrasenými nohami. Vykašlali sme sa v tú noc na zvonenie. Myslím, že tento Halloween už aj tak bol dosť šialený.
Adam Kubiš, 7.A
6