Šialený Halloween
Unavení, bez nálady, kráčame pomaly k našim domom. Brodíme sa popadaným lístím, samozrejme, mimo chodníka, kde ho je najviac. Baví nás to.„Ty brďo, vidíte tú kopu?!“ skríkol Maxo a rozbehol sa po tom farebnom koberci.„Ani na to nemysli,“ povedal som, no neskoro, pretože tí traja šialenci už zhadzovali mobily, bundy a peňaženky do trávy, aby sa im náhodou nestratili. Pridal som sa k nim a skočil som do obrovskej kopy lístia. Možno nachytáme kliešte alebo inú háveď, ale to nám bolo jedno, pretože je jeseň a je to zábava.„Poďme si natočiť listovú bitku! Ja som s Maxom a Tobiáš s Adamom!“ vykríkol Matúš a hneď, ako to dopovedal, bežal k stromu, oprel oň svoj mobil a spustil natáčanie. Nádherná žltohnedá kopa listov vyzerala, ako keby ju pomaľoval maliar a neuveriteľne nás lákala.„Teraz!“ odštartoval Matúš a naraz sme vyskočili na kopu. Vzápätí sme sa začali drgať, ohadzovať listovými strelami, no a Tobi ,najmenší a tenučký ako prútik - ten sa dostal až pod samotnú kopu sfarbeného lístia.
„Pomóóc!“
„Hneď ti pomôžem!“
Chytil som ho za ruku (teda, ak to bola ruka) a začal som ťahať. Ale ako inak, Maxo ma postrčil a obidvaja sme skončili pod spŕškou listov. Keď som sa napokon vyhrabal, tie nádherné listy sa mi už nezdali až tak nádherné. Mal som ich totiž všade. V krku, v očiach, v topánkach. A tí dvaja inteligenti sa len smiali a smiali.
„Za to zaplatíš! To vôbec nebolo vtipné!“ skríkol Tobi, no Maxo sa len viac a viac rehotal... Ja aj Tobi sme boli na nich naštvaní, ale vedeli sme, že sú silnejší! Do tej kopy ich, jednoducho, nedostaneme! Kašľali sme na to a vybrali sme sa k Maxovi vyrezávať tekvice. Najprv sme si každý nakreslili s perom nejakú tvár.
„Ježišmária, to vážne!? Jablko má šesť semienok, hruška takisto, ale tekvica
musí mať milión!“ zastonal som, keď prišlo na rad vydlabávanie.
„Adam, ten otvor máš malý.“
„Aký otvor?“
„Predsa ten hore na tekvici. Nezmestí sa tam sviečka.“
„Tak vyrežem väčší!“ povedal som a - vyrezal som ho, ale ako!
„Ale teraz ti ten vrchnák nepasuje dovnútra!“ zase provokoval Matúš. A z
mojej dyne bol razom prepadák. Našťastie, nebol som jediný, pretože Tobiáš
trošku viac zarezal nožíkom a prepojil jedno oko s nosom. Halloweenové dyne
teda nedopadli celkom dobre, ale svietiť svietili nádherne!
Dohodli sme sa ešte, že večer pôjdeme von zvoniť susedom na zvončeky –
videli sme to v jednom americkom filme, no Američania.........Skúsime to aj
4