sú aj niektoré spresnenia Jána Halušku (2006, s. 33), keď hovorí: „Výsledky teórie tónových
systémov sa dajú aplikovať nielen na hudbu ale tiež na lekárske vedy, akustiku, lingvistiku,
kvantovú mechaniku, informatickú vedu a psychológiu. Problémy o tónových systémoch stáli
pri kolíske matematiky ako vedy.“
Problematika definovania a charakterizovania tónových sústav 2 – a im podriadené
rôzne spôsoby ladenia – zohráva v období baroka mimoriadne dôležitú funkciu. Využívanie
tónových sústav v hudobnej praxi 3 obdobia baroka ovplyvnilo všetky oblasti barokového
hudobného myslenia a výraznou mierou sa podpísalo aj pod dobovú interpretačnú prax.
Tónová sústava je akustický jav, ktorý predstavuje v hudbe konečnú množinu tónov,
usporiadaných podľa určitých pravidiel. Tento pojem netreba zamieňať so stupnicou, ktorá
predstavuje postupný rad tónov získaný výberom podľa určitých princípu a nepresahuje
rozsah oktávy. Voľbou systému je určené ladenie v rámci tohto systému, čo predstavuje
usporiadanie vzájomných frekvenčných – výškových – pomerov jednotlivých tónov stupnice
(Špelda, 1978, s.63).
Na základe historického vývoja poznáme v európskej hudbe štyri rôzne tónové
sústavy:
a) pythagorejská,
b) didymická, alebo aj harmonická, ale označovaná tiež aj ako prirodzená,
c) temperovaná,
d) centová.
Jednotlivé tónové sústavy sa od seba líšia predovšetkým na základe spôsobu
využívania jednotlivých intervalov pri vzniku týchto sústav:
Pre staroveké a stredoveké tónové sústavy bol charakteristický melodický
princíp, to znamená, že tieto sústavy sa odvodzovali na základe melodického
2
Vzhľadom na komplikovanosť a zložitosť problematiky tónových sústav budeme sa im venovať v našej štúdii
len informatívnym spôsobom s poukázaním jej vplyvu na vývoj hudby a dobovú a súčasnú interpretačnú prax.
K danej problematike vyšlo v Čechách a na Slovensku pomerne dosť publikácií, z ktorých sú niektoré uvedené
aj v našom súpise literatúry na konci tejto štúdie.
3
Dobrá orientácia v problematike tónových sústav a akustických otázok je podmienená osvojením si pojmov
absolútna a relatívna výška tónu. Absolútna výška tónu predstavuje kmitočet jedného samostatne stojaceho tónu
a označuje sa ako f. Ak však znejú dva tóny, z ktorých má absolútnu výšku f Hz (Herz – jednotka na meranie
frekvencie, výšky tónu) a druhý 2f Hz, vnímame vždy vyšší tón dvojice ako oktávu nižšieho tónu je vyjadrená
matematicky 2f/f, ináč aj ako 2:1. Takýmto číselným pomerom môžeme vyjadriť relatívnu výšku medzi
všetkými tónmi dokonca aj v rámci akordu. Na základe tohto pravidla má napríklad kvinta pomer 3/2, veľká
sekunda 9/8, veľká tercie 5/4, čistá kvarta 4/3, veľká sexta 5/3, veľká septima 15/8. (Špelda, 1978, s. 47 – 48).
Od relatívnej výšky vyjadrenej matematickým spôsobom sa odvodzuje pojem konsonancie a disonancie, ale
veličina relatívnej výšky tónu ovplyvňuje aj stavbu nástrojov a podobne. Akustický pojem relatívna výška tónu
vyjadrená matematickým spôsobom patrí k základným kritériám vplyvu matematiky na hudbu. Možno povedať,
že ju ovplyvňuje v celej jej komplexnosti.