Zaujímavým javom, ktorý vznikne pri odvodzovaní molovej stupnice je interval 25:24
označovaný ako malý poltón. Ak to zosumarizujeme, zistíme, že v didymickej tónovej sústave
sa stretávame s veľkým a malým celým tónom, ako aj s veľkým a malým poltónom 12 .
Podobne ak v durovej stupnici je zaujímavý pomer tónov v rámci akordov toniky,
subdominanty a dominanty, je tomu tak aj v molovej stupnici, čo sa dá vyjadriť ako 10:12:15.
Tieto pomery majú výrazný vplyv na afektové postavenie molového akordu (Špelda, 1978, s.
77 – 78).
Charakteristickým úkazom didymickej sústavy je jav veľkej a
malej diesis,
predstavujúci základnú problematiku dotýkajúcu sa výšky tónov. Ak položíme nad seba štyri
malé tercie, napr.: c-es, es-ges, ges-hes-heses-deses 1 , tón deses 1 , ako dvakrát znížený tón d 1 by
mal splynúť s tónom c 1 , v skutočnosti je však oproti nemu o niečo vyšší. Matematicky je toto
zdôvodnenie: k tónu deses 1 dospejeme štyrmi krokmi malých tercií – (6:5) 4 =1296:625, čo je
väčšie číslo ako 2, pričom relatívna výška tónu c 1 ako oktávy od c je 2. Rozdiel oboch
intervalov činí (6:5) 4 :2=648:625. Je to interval rovnajúci sa približne trojnásobku syntomickej
komy, tón deses 1 je počuteľne vyšší ako tón c 1 . Interval 648:625 sa volá veľká diesis.
K intervalu malej diesis dospejeme podobným spôsobom, keď umiestnime nad seba tri po
sebe idúce veľké tercie, napr. c-e, e-gis, gis-his. Tón his je síce veľmi blízko tónu c 1 , ale
relatívna výška je nižšia ako 2, pretože (5:4) 3 =125:64. Rozdiel medzi oktávou a týmto tónom
je 2:125/64=128/125. Tento rozdiel sa označuje ako interval malej diesis a je dvakrát vyšší
ako syntomická komma (Špelda, 1978, s. 80 – 81). Z uvedeného vyplýva, že enharmonické
tóny v didymickej tónovej sústave nie sú identické. Napríklad tón as je vyšší, ako tón gis.
Veľkou nevýhodou didymickej tónovej sústavy je komplikovanosť prechodu z tóniny do
tóniny, ako aj problematika hry enharmonických tónov na klávesových dobových
nástrojoch. 13
Určitou modifikáciou didymického ladenia je stredotónové ladenie – stredotónová
sústava, ktoré vzniklo vyrovnaním syntomickej kommy, čím sa strácal význam malého
a veľkého celého tónu, ako aj malého a veľkého poltónu.
Pre hudobnú prax je však dôležitý vzťah medzi didymickou tónovou sústavou a z nej
vychádzajúcimi ladeniami a afektovou teóriou, pretože iba v didymickej tónovej sústave
môžu mať jednotlivé tóniny rozdielne afektové posolstvo. Plnohodnotne pôsobiaca afektová
12
V hudobnej praxi sa to riešilo tým spôsobom, že predovšetkým klávesové nástroje sa ladili do tóniny, v ktorej
prebiehala konkrétna skladba. Za zmienku stojí, že v období baroka sa využívali tóniny maximálne po 4 krížiky
a 3 bé.
13
Nebolo zriedkavosťou, že niektoré dokonalejšie organy mali 14 – 16 kláves v oktáve, namiesto zaužívaných
12 kláves (Burghauser – Špelda. 1967, s. 23).