teória je podmienená využívaním didymickej tónovej sústavy, čo platí aj pre súčasnú dobu.
Súbory venujúce sa barokovej hudbe v intenciách historicky poučenej interpretácie, musia
svoje nástroje ladiť v niektorom z početných spôsobov ladenia vychádzajúcich z podstaty
didymickej tónovej sústavy.
Zaujímavosťou je, že s didymickou tónovou sústavou sa stretávame aj v súčasnej
interpretačnej praxi, bez toho aby sme si to niekedy uvedomili. Predovšetkým sláčikové
kvartetá 14 a kvalitné zborové telesá 15 sa vo svojich interpretačných produkciách pohybujú
v prevažnej miere v didymickej tónovej sústave. 16 Vzhľadom na to, že neodlišujú jednotlivé
spôsoby ladenia viazané na túto tónovú sústavu, môžeme dokonca v týchto prípadoch hovoriť
o prirodzenom ladení.
3 Rovnomerne temperovaná tónová sústava
O zavedenie temperovanej tónovej sústavy sa snažili už v 15. storočí teoretici Ramos
de Pareja (1440 – 1522) a Franchinus Gaffurius (1451 – 1522). Do praxe ho však zaviedol
nemecký teoretik a organista Andreas Werckmeister (1645 – 1706). Pričinil sa o jeho
rozšírenie po celom Nemecku. Temperovaná tónová sústava vznikla ako výsledok rozvoja
nástrojovej hry, hlavne na klávesových nástrojoch, ako aj rozvojom ich stavby, ale aj rozvoja
harmonického myslenia. Dobová skladateľská prax stále viac cítila potrebu využívania
všetkých tónin kvintového – tóniny s krížikmi a kvartového kruhu – tóniny s bé a plynulého
prechodu aj do tých najvzdialenejších stupníc, čo v didymickej tónovej sústave nebolo možné
v žiadnom ladení, vychádzajúcom z jej podstaty. Aby sa táto túžba naplnila, bolo potrebné
pristúpiť ku kompromisom a niektoré intervaly aspoň mierne „rozladiť.“ Termín
temperovanie bol zvolený od latinského temperare = mierniť, krotiť, zmäkčovať. Niektorí
teoretici volili dokonca cestu nerovnomerne temperovaného ladenia, pri ktorom sa niektoré
základné intervaly zachovávali čisté, nerozladené a u iných došlo k väčšiemu alebo menšiemu
rozladeniu. Medzi takéto patrí Neidhardtovo 17 nerovnomerne temperovaná tónová sústava
z roku 1724, ktorá tiež umožňovalo hrať plynule vo všetkých tóninách. Po zvukovej stránke je
podstatne zaujímavejšia skutočnosť, ako rovnomerné temperované ladenie, pretože ponúka
14
Sláčikové kvartetá – 1. a 2. husle, viola a violončelo – hrávajú takmer výlučne hudbu od čias klasicizmu – 2.
polovica 18. storočia – po súčasnosť, ktorá je komponovaná v dur-molovom systéme. Avantgardnú hudbu od 2.
polovice 20. storočia hrávajú skôr v temperovanej tónovej sústave.
15
Zborové telesá spievajú v tejto tónovej sústave predovšetkým pri interpretovaní skladieb komponovaných
v dur-molovom systéme, t. z. hudby od konca 16. storočia po súčasnosť.
16
Niekedy ide dokonca o kombináciu pythagorejskej a didymickej tónovej sústavy.
17
Johann Georg Neidhardt (1685 – 1739) už v roku 1706 zaviedol jedno rovnomerné temperované ladenie.
Svoje výskumy potom rozšíril ešte o prípady nerovnomerného temperovaného ladenia (Brockhaus, 1986, s. 376).