Oba tieto typy transponovaných stupníc označovali antickí Gréci tonoi (Špelda, 1978, s. 69 –
71).
Tieto starogrécke stupnice spoznala Európa na základe spisu De musica rímskeho
filozofa Aniciusa M. Boëthiusa (475 – 524 n. l.). Pre vývoj európskej hudby má význam
usporiadanie švajčiarskeho teoretika a kantora Glareanusa (1488 – 1563), pôvodným menom
J. Loris, ktorý v roku 1547 vydal v Bazileji spis Dodekachordon. Usporiadal v ňom cirkevné
stupnice podľa nového systému, 6 ktorý poznáme a používame do súčasnej doby. 7 Glareanus
do svojho systému zaradil celkom dvanásť stupníc, ktoré sú všeobecne známe z hudobnej
teórie. Za zmienku však stojí, že Glareanus prebral názvy zo starogéckej teórie, avšak je
zrejmé, že tieto názvy nie sú totožné s podobou jednotlivých starogréckych stupníc. Ako
príklad uvedieme dórský modus, ktorý u Glaeranusa začína tónom d a v starom Grécku tónom
e (Špelda, 1978, s. 72 – 74).
Pythagorejská tónová sústava bola už od poslednej tretiny 16. storočia postupne
nahradzovaná didymickou, alebo aj prirodzenou, či harmonickou tónovou sústavou. 8
Zaujímavosťou však je, že v interpretačnej praxi sa používa viac menej až do súčasnej doby.
Ide predovšetkým o hráčov na sláčikové nástroje a spevákov, pokiaľ hrajú a spievajú sólovo
bez sprievodu dobových alebo moderných klávesových nástrojov. Títo hráči a speváci
vzostupné noty označené krížikmi intonujú smerom nahor – ostrejšie, zostupné noty označené
posuvkou bé hrajú a spievajú nižšie. Ako si ukážeme v stati o didymickej tónovej sústave,
v nej je tomu presne opačne (Zenkl, 1971, s. 77). Takéto aplikovanie pythagorejskej tónovej
sústavy
v hudobnej
interpretačnej
praxi
má
zásadný
vplyv
na
percepciu
takto
interpretovaných diel, predovšetkým v citovej sfére. Tejto sústavy sa pridržiavajú hlavne
vokálne súbory – spevácke zbory – venujúce sa predovšetkým renesančnej zborovej literatúre
15. – 16. storočia, vychádzajúcej zo znalostí historických súvislostí interpretačnej praxe.
S týmto úkazom sa stretávame dokonca aj v ľudovom, hlavne vokálnom, hudobnom prejave.
2 Didymická alebo prirodzená tónová sústava
Pre vznik didymickej tónovej sústavy má veľký význam spis Giosefa Zarlina (1517 –
1590) Instituzioni harmoniche z roku 1558, ktorý sa vo svojej podstate opieral o učenie
starogréckeho učenca Aristoxena (370 – 300 p. n. l.). 9 Charakteristickým znakom tejto
6
V tomto systéme komponovali svoje diela predovšetkým skladatelia vrcholnej renesancie v druhej polovici 16.
storočia.
7
Zvuková pestrosť stredovekých stupníc – modov – inšpiruje hlavne skladateľov hudby 20. storočia.
8
Všetky tri menované pojmy vystihujú jej podstatu a v hudobnej praxi sa bežne používajú.
9
Didymická tónová sústava a ladenia spojené s ňou sa začína v Európe objavovať už na rozhraní 15.a 16.
storočia, v tom čase sa označovalo aj ako aristoxenovské ladenia (Špelda, 1978, s. 75).