rozhovor
31
02/2014
Hračky sme museli mať vždy rovnaké. Teda nepamätám si to obdobie, keď sme boli úplne malé, ale neskôr určite. Pamätám si, že sme raz na Vianoce dostali každá vytúženú Barbie, ale ocino urobil chybu, že jedna mala speváčku a druhá tuším tanečnicu. Cely Štedrý večer sme sa prehádali. Najprv sme chceli obidve jednu a potom sme sa zase hádali obidve o druhú. Hrôza...
A čo vaše dvojčatá? Ako ste zobrali fakt, že vy ako jedna
z dvojčiat bude mať tiež dvojčatá?
Moja sestra-dvojička vedela prvá, že som tehotná a ako prvá sa dozvedela, že to budú dvojičky. Veľmi sa tešila. Ona bola vtedy slobodná a bezdetná. Keď sa baby narodili, tak ich bola občas pokočíkovať.
Keď mali dvojičky takmer rok, narodil sa jej syn Hugo (iba jeden). Hugo a moje dvojičky sú dnes riadni parťáci. Teraz sa stále smejeme, že keď bude mať sestra druhé dieťa, tak to budú dvojičky a u mňa bude tretie dieťa už len jedno. Skrátka si to potom vymeníme. Moje baby ju majú veľmi rady, keďže sa podobá na mňa, ich maminku, a má aj veľmi podobný hlas.
Je strašne veľa vecí, ktoré si myslím, že naši rodičia nezvládli a ja som sa z toho naplno poučila. Naši rodičia sa rozviedli, keď sme mali 9 rokov a vtedy sa začali ťahanice, u ktorého z nich by sme mali zostať. Na dennom poriadku boli otázky, ktorého z nich máme radšej, a u ktorého rodiča by sme chceli po rozvode zostať. Ja nikdy svoje deti nebudem nútiť, aby povedali, ktorého z rodičov majú radšej, to je nezmysel. Tiež by som sa im chcela viacej venovať a viac im prejavovať svoju lásku.
Čo sa týka dvojičkovských výchovných záležitostí, myslím, že v tomto naši rodičia postupovali správne.
Nikdy sme necítili, že by bola uprednostňovaná len jedna z nás. Občas nás škrelo, že všetky konflikty sme si museli vyriešiť samy medzi sebou a rodičia málokedy zasiahli, alebo nás odbili s tým, že toto oni riešiť nebudú, ale myslím, že v konečnom dôsledku to bolo správne. Rodičia medzi nami nerobili rozdiely, neboli sme problémové deti, učili sme sa dobre, obidve sme chodili do hudobnej, na spev, do zboru, na klavír a boli sme zhruba rovnako nadané. V tomto to mali rodičia uľahčené a nemuseli pristupovať ku každej z nás odlišne, prípadne riešiť rozdielne záujmy.
Sú veci, ktoré máte pocit, že vo vašej výchove rodičia nerobili dobre, alebo ich nezvládali a vy sa im snažíte pri vašich dvojčatách vyvarovať alebo robiť inak?
Je strašne veľa vecí, ktoré si myslím, že naši rodičia nezvládli a ja som sa z toho naplno poučila. Naši rodičia sa rozviedli, keď sme mali 9 rokov a vtedy sa začali ťahanice,
u ktorého z nich by sme mali zostať. Na dennom poriadku boli otázky, ktorého z nich máme radšej, a u ktorého rodiča by sme chceli po rozvode zostať. Ja nikdy svoje deti nebudem nútiť, aby povedali, ktorého z rodičov majú radšej, to je nezmysel. Tiež by som sa im chcela viacej venovať a viac im prejavovať svoju lásku.
Čo sa týka dvojičkovských výchovných záležitostí, myslím, že v tomto naši rodičia postupovali správne.
Nikdy sme necítili, že by bola uprednostňovaná len jedna
z nás. Občas nás škrelo, že všetky konflikty sme si museli vyriešiť samy medzi sebou a rodičia málokedy zasiahli, alebo nás odbili s tým, že toto oni riešiť nebudú, ale myslím, že
v konečnom dôsledku to bolo správne. Rodičia medzi nami nerobili rozdiely, neboli sme problémové deti, učili sme sa dobre, obidve sme chodili do hudobnej, na spev, do zboru, na klavír a boli sme zhruba rovnako nadané. V tomto to mali rodičia uľahčené a nemuseli pristupovať ku každej z nás odlišne, prípadne riešiť rozdielne záujmy.
Ďakujeme za rozhovor.