oteckovia dvojčiat
32
www.dvojickovo.sk
Takto som to prežíval JA
Budúcej mamičke sa aj zdalo, že sa v poslednej dobe cíti nejako zvláštne – nevoľnosti, smrdelo aj to, čo predtým voňalo... prestali jej chutiť dobroty, ktoré som varil, tak sme začali niečo tušiť. Vybral som sa teda kúpiť tehotenský test. A večer sme mali veselo. ÁNO, budeme mať bábo. Pre istotu sme sa vybrali k doktorke a keďže sme vedeli, že bábo bude, ja som bol v práci a maminka netrpezlivo čakala
v čakárni. Zrazu mi zvonil mobil, zdvihol som a na opačnom konci bola budúca mamička trošku uplakaná, tak som sa jej spýtal, čo sa deje.
„Nič, všetko je okej a aj bábätko,“ bola jej odpoveď.
Tak si vravím super a moja radosť, teda naša radosť, bola neopísateľná. Asi po desiatich minútach mi zavolala opäť: ,,Poď domov, ak sa ti dá.“
V tom momente som mal pot hádam všade, pretože som nevedel, čo sa deje. Keď som prišiel domov, mamička bola zabalená v posteli, len také radostné očká na mňa kukali, tak si vravím, že to asi nie je nič vážne. Jediné, čo som
z maminky dostal, bolo: ,,Máme dve bábätká.“ Čože? Toľko radosti vo mne nikdy nebolo ako v ten deň. Najskôr trošku šok, ale potom tá neopísateľná radosť.
A tak sa to začalo. Mánia. Internet. Kočík, postieľky, oblečenie a tak ďalej. Večerné čítanie bábätkám, hry, počúvanie a až taká radosť, keď ma chalani kopli. Ach áno, dvaja chalani. Všetko išlo podľa plánu. Až prišiel august, maminka cítila pichanie
v podbrušku, tak sme bežali na pohotovosť, či je všetko
v poriadku. Bolo aj nebolo. Chalani sa začali pýtať von. Vydržali ešte dva týždne.
Presne 32. týždeň, maminka leží v nemocnici, a ja čo iné by som mal v nedeľu 1. 9. 2013 robiť, tak som si uvaril kávu. Bolo asi pol ôsmej ráno, keď mi volala maminka, že je po rannej vizite a všetko je v poriadku. No ale asi desať minút nato mi volá: ,,Asi budem dnes rodiť.“
A asi po desiatich minútach: ,,Idem na sálu rodiť,“ a ticho v telefóne. Okamžite som sadol do auta a „šprintoval“ som do pôrodnice. Ako naschvál lialo ako z krhly, takže nakoniec sa mi nedalo tak šprintovať, ako by som chcel. Našťastie som to stihol, teda zastihol som mamičku, keď ju viezli zo sály. Vyobjímali sme sa, aj sme si poplakali, lebo tá neistota, čo a ako bude, kde a čo teraz...? Mamička pri pôrode chalanov iba počula, ale nevidela. Bola to taká neistota. Nedá sa to ani opísať. Narodili sa totiž o dva mesiace skôr, takže ich hneď previezli na JIS-ku. Opäť som šprintoval zo štvrtého poschodia dolu do ďalšej budovy na štvrté poschodie. Ešteže mám kondičku. Pustili ma a čakal som. Prešľapoval som, nervozita ako hrom. Chalani boli našťastie v poriadku.
Ten pocit vidieť svoje deti v inkubátoriku je zvláštny. Bol som taký ustráchaný, ale pritom šťastný, že vidím svojich chalanov, ktorým som čítal, rozprával som sa s nimi a teraz sú konečne tu.
Som tu pri nich a nemôžem nič, len čakať. Bolo úžasné vidieť menovky Marco a Lucas.
Aj ja som jeden z tých „vyvolených“, ktorým bolo dopriate mať dvojčatá. Som otcom dvojčiat a píšem to tak, ako som to všetko prežíval a videl – tehotenstvo aj ich narodenie.
Približne takto pred rokom sme sa dozvedeli tú krásnu správu. Teda ukázal nám ju tehotenský test. Vedeli sme, že budeme mať bábo a veľmi sme sa tešili. Ten moment si človek zapamätá navždy.
AUTOR: Radoslav Cimerák, Foto: archív autora