rozhovor
30
www.dvojickovo.sk
určité povahové rozdiely. Len to nie je extrém. Ja som vždy bola ten vodca, tá rozhodnejšia, sestra taká flegmatickejšia. Vždy som ja zavelila, že sa ide upratovať, ona na to kašľala a podobne. Tiež sestra bola tá bojazlivejšia a citlivejšia.
Kedysi ste boli na nerozoznanie, spomeniete si v tejto súvislosti na nejaké zábavné situácie?
Napadla mi akurát situácia, keď sestrin priateľ (ale to už sme neboli na nerozoznanie) prišiel ku mne a zozadu ma objal a povedal: „Zlatko moje...“ Potom sme sa ešte dlho na tom zabávali. A tiež si nás stále mýlili v telefóne, pretože máme rovnaké hlasy, tak to sme si vždy z ľudí robili srandu. My sme nerady predstierali, že sme tá druhá... Boli sme skrátka individuality a bojovali sme proti tomu, aby nás ľudia brali ako „dvojičky“.
Teraz sa síce tak nepodobáme, ale napríklad sestrin syn si nás často pletie, v prvý moment si myslí, že ja som jeho maminka. Tak si jej muž robí srandu: „Pozri Hugo, druhá maminka ti prišla.“
Aký bol váš súrodenecký vzťah, keď ste boli deti a aký je teraz? Čo sa zmenilo?
Sme na seba dosť naviazané, aj keď nie extrémne. Každá bývame inde, ani sme nikdy nemali problémy nadväzovať samy priateľstvo a kontakty. Ale vždy, keď sme prišli do nového kolektívu, tak som vedela, že keď ja nenájdem kamaráta, nájde ho sestra a automaticky bude aj môj. Mali sme pekný vzťah, aj keď sme sa občas hádali a mlátili hlava-nehlava. Keď si napríklad sestra rozbila hlavu, ja som revala ešte viac ako ona. V tomto bolo tú naviazanosť veľmi cítiť. Keď sa jedna necítila dobre, nebolo dobre ani druhej. Keď sme sa raz na základnej škole pohádali, tak sme rozhádali celú triedu. Polovica bola na mojej strane, polovica na sestrinej. Teraz nebývame ďaleko od seba, sestra má tiež malého chlapčeka a navštevujeme sa veľmi často. Nič nemusíme predstierať, jednoducho sa poznáme dokonale.
Existovala medzi vami
v detstve súrodenecká rivalita, museli ste bojovať
o pozornosť rodičov?
Jasné, že áno. Ale nikdy nie
v zlom. Bili sme sa, aj sme žalovali rodičom. Vždy nás odbili s tým, že si to máme vyriešiť medzi sebou, čo nás aj škrelo, ale v konečnom dôsledku to asi rodičia robili dobre. Rodičia sa neskôr rozvádzali, a to sme boli rady, že sme dve. Mali sme taký „svoj“ svet, takže rivalita pred rodičmi už nehrozila, keďže sme sa ako keby viac „spojili“.
Mali ste obdobia, keď ste sa snažili od seba nejakým spôsobom odlíšiť, aby vás okolie a priatelia brali individuálne a nie ako „dvojku“?
Áno, od začiatku puberty až dodnes. Od puberty sme zase nezniesli, aby sme boli oblečené rovnako, ani len vlasy sme nechceli mať rovnaké. Ale predtým by sme to asi nezniesli, keby bola každá oblečená inak. Takže bolo dobre, že to rodičia nechali na nás, kedy s tým „sekneme“.
A okrem toho sme vždy boli alergické na oslovenie „dvojičky“ (to bolo ako keby sme boli bez vlastnej identity). Tiež sme neznášali porovnávanie, aj keď u nás nebolo porovnávanie také zlé, keďže sme nemali napr. rozdiely v známkach a záľubách a tiež jedna nikdy nebola to zlé dieťa a druhá to dobré.
Ako to bolo napríklad
s hračkami? Museli ste mať aj hračky rovnaké?