rozhovor
29
02/2014
Som jednou z dvojčiat
Danka je mamou dvojčiat – dievčatiek Laury a Lujzy, ale čo je zaujímavé, je zároveň aj jednou z dvojčiat. So svojou sestrou Lenkou boli kedysi na nerozoznanie, aj keď v súčasnosti sa už tak nepodobajú a doteraz vlastne nevedia, či sú jednovaječné alebo dvojvaječné dvojčatá.
Danka je momentálne na rodičovskej dovolenke, popri starostlivosti o dva a polročné slečny si dokončuje vysokú školu v odbore prekladateľstvo-tlmočníctvo nemeckého jazyka. Ako hovorí: „Nemecký jazyk je zároveň aj mojou záľubou“. Ďalšími jej záľubami sú zdravá strava a jej dve deti. Danka bola ochotná odpovedať na naše zvedavé otázky: ako ju a jej sestru rozoznávalo okolie, čo mali spoločné, v čom sa odlišovali a mnoho iných vecí.
Akým spôsobom vás rozoznávali napríklad učitelia a spolužiaci v škole? Sedeli ste spolu aj v lavici?
Spolužiaci sa nás naučili rozoznávať celkom rýchlo, alebo sme sa vždy ozvali, keď sa náhodou netrafili. S učiteľmi to bolo horšie. Chodili sme do jednej triedy. Odmietali sme spolu sedieť v jednej lavici, ale chceli sme byť spolu v jednej triede. Raz sa stalo, že sme sa
v škole vymenili a vyučujúca to nezbadala. Inak nás buď rozoznať vedeli (boli tu menšie rozdiely), alebo sa vždy opýtali, že ktorá to sme.
V lavici sme sedeli spolu len prvý polrok na strednej škole, čo bola hrôza. My síce musíme byť spolu, byť si vždy na očiach, ale v rámci určitých hraníc. Sedenie v jednej lavici už bolo ich prekročením, liezli sme si na nervy. Potom teda sestra sedela s jednou kamarátkou za mnou a ja
s druhou kamarátkou pred ňou.
Vyzerali ste rovnako, mali ste aj rovnaké záujmy, povahy, priateľov, alebo ste boli v niektorých veciach rozdielne?
Približne do 6 rokov veku sme boli na nerozoznanie, potom sme sa začali trošku odlišovať a okolo 9 rokov sme sa začali obliekať inak, neskôr aj česať, takže to už nebol problém rozoznať nás. Mali sme vždy rovnakých kamarátov, teraz už nie, lebo máme aj iné okruhy známych, ale najlepší kamaráti nám zostali rovnakí. Mali sme vždy rovnaké záujmy – spolu sme chodili napr. na hudobnú, klavír, spev, zbor, aj sme sa rovnako dobre učili. Ale máme určité povahové rozdiely. Len to nie je extrém. Ja som vždy bola ten vodca, tá rozhodnejšia, sestra taká flegmatickejšia. Vždy som ja zavelila, že sa ide upratovať, ona na to kašľala a podobne. Tiež sestra bola tá bojazlivejšia a citlivejšia.
Foto: archív dh