homília
Misijná stratégia Pavlovej reči
vo svete náboženskej pestrosti
Sk 17, 22 – 31
■ JÚLIUS FILO ■
Pavlova reč na Areopágu je v mnohom podnetná a inšpirujúca pre nás dnešných čitateľov. Udiala sa počas Pavlovej druhej misijnej cesty (v rokoch 50 – 53). Zvláštnym spôsobom prepája pluralistický svet vtedajšej doby s naším časom. Náboženský pluralizmus
Pavlovej doby a jeho misijná reč je výzvou pre nás. U nás sa znovu otvoril priestor pre
vzájomné prenikanie rôznych náboženských predstáv. Myšlienkový zápas s realitou pluralitného náboženského sveta a správne misijné oslovenie sa stáva stále viac potrebou
v našom čase. Atény s jeho Areopágom sa pri našom záujme spájajú s naším svetom novej konfrontácie rôznych náboženských predstáv. Pavlov misijný záujem na Areopágu sa
spája s naším záujmom s empatiou predstaviť nábožensky citlivému človeku dnešnej doby
Boha zjaveného v Ježišovi Kristovi.
Z Pavlovho prístupu možno vidieť pozitívny prístup k viere poslucháčov na Areopágu.
Priznáva im základnú kvalitu nábožných ľudí, s pozitívnym postojom k náboženstvu
a existencii Boha. Pavel oslovuje ľudí okolo seba ako bohabojných. Neoslovuje ich ako
blúdiacich, pomýlených, nezrelých. Tak vytvára predpoklad pre vypočutie. Slovo, ktoré
pri tom používa, je vzhľadom na objektívnu skutočnosť dobre volené. Pavel tu používa
slovo, ktoré obsahuje zbožnosť rovnako ako poverčivosť.1 Jeho oslovenie pôsobí predsa uznanlivo. Priznanie pozitívnej náboženske