kázne z domáceho zboru. Tieto pomáhajú udržať vnútorný kontakt s duchovnou atmosférou rodného zboru. Sú príležitosťou načerpať nové podnety a povzbudenia, ak sa im
nedostávajú v prostredí, kde žijú v zahraničí.
Nechcel by som radiť, na čo sa treba zamerať v celej cirkvi. Podmienky duchovného
života u nás v hornom Šariši sú úplne odlišné, ako inde na Slovensku. Na druhej strane sám
pre seba i našim veriacim hovorím: to, ako vážne berieme tu u nás život s Pánom Bohom,
to je normálne. Toho sa držme. Zrejme najdôležitejšie je v každom zbore múdro a triezvo
zhodnotiť vlastnú situáciu a riešiť ju pod vedením Ducha Svätého efektívnym spôsobom.
Bez osobnej angažovanej viery farárov, bez otvorených a úprimných vzťahov s veriacimi
v obetavej láske, bez spolupráce so širším tímom spolupracovníkov v zbore len pri zachovávaní
obligátnej liturgickej práce zrejme misijnú dieru do sveta neurobíme.
Pripravil ONDREJ PROSTREDNÍK, šéfredaktor
štúdia
Život v kresťanskej diaspóre
Teologická reflexia o živote v kresťanskej diaspóre v kontexte Listu Jakuba
■ FRANTIŠEK ÁBEL ■
CIRKEVNÉ LISTY 1 – 2
„Jakub, služobník Boží a Pána Ježiša Krista; dvanástim kmeňom v diaspóre – radujte sa!“ (vlastný preklad z gréckej pôvodiny) Týmito slovami začína Jakub svoj list adresovaný bližšie neurčeným kresťanským zborom s cieľom povzbudiť ich vo viere, a súčasne im pripomenúť,
v čom a na kom spočívajú základy kresťanskej viery; čo to konkrétne znamená a aké konzekvencie to prináša pre ich každodenný život. List je ako celok zbierkou výrokov, ktoré
autor zoraďuje miestami podľa slovných asociácií, avšak s vopred premysleným zámerom.
Obsah listu zrkadlí a konfrontuje stav života kresťanských zborov s odkazom na učenie Ježiša Krista.1
Našim zámerom je bližšie si všimnúť práve úvodné slová, ktorými sa Jakub prihovára
adresátom, a poukázať na ich význam v pôvodnom kontexte, ale aj na ich kérygmatický
odkaz pre dnešok. Oboje spája adresát, respektíve adresáti – čiže kresťania, ktorí žijú
v prostredí diaspóry – inými slovami v cudzine. Spôsob, akým to autor listu robí, je totiž
nositeľom dôležitej teologickej myšlienky. Na tú by mal kresťan pamätať vždy a za každých okolností, a to aj v dnešnom období, v ktorom stále častejšie pozorujeme jav známy z dávnejšej minulosti začiatku minulého storočia. Vtedy ľudia – medzi nimi aj kresťania – odchádzali do cudziny za prácou, prípadne tam hľadať lepšie podmienky pre svoj
život.
Cudzina je pojem, ktorý na jednej strane láka prísľubom nového a nepoznaného, na
strane druhej však prináša aj množstvo otázok a predovšetkým obavy, ako sa životu
v neznámej krajine – často v odlišnom kultúrnom a niekedy aj náboženskom prostredí –
prispôsobíme, ako si zvykneme, čo nám to prinesie, s čím všetkým sa budeme musieť vyrovnať a či a kedy sa vôbec budeme môcť vrátiť opäť do rodnej vlasti. Táto dvojznačnosť
7