Nepochopená iniciatíva Martina Rázusa
Martin Rázus ako farár nielen vo svojich kázňach, ale aj literárnou formou sa snažil napomáhať riešeniu hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch minulého storočia. Pozoroval vznik
„svetov“, robotníkov a „pánov“ a v nich mnohú trpkosť. Snažil sa pôsobiť na Slovákov, aby
rozmýšľali nad tým, ako by sa dali odstrániť príčiny nespravodlivosti a nielen konštatovať,
že „ten život je už taký a iný nebude“. Márne však čakal, že bude v tom úsilí chápaný, podporovaný: neprajníkmi bol videný ako šovinista a nie ako bojovník za rovnaké nielen povinnosti, ale aj práva a potom možnosti Slovákov v republike na každom poli. Musel spolu s chudobným a chudobnejším ľudom snívať, túžiť, že raz bude aj lepšie, spravodlivejšie. Takto svoj sen vyjadril v jednej básni: Ó, mati drahá, verte mi, / raz inak bude na zemi:
CIRKEVNÉ LISTY 1 – 2
páva tak, že u nich nastáva mdloba a nechuť ku „každému slovu, ľudskému i božskému“.
A týchto bojovníkov o chlieb a holú existenciu kto by chcel odsudzovať, bol by pokrytcom,
ktorý nepozná život... Sociálna otázka kazateľom typu Lukáča nedávala spať a preto apelovali na poslucháčov i čitateľov, aby podľa Ježišovho príkladu vyznávali „nekonečnú hodnotu ľudskej duše, zvrchovanosť jej blaha a pokoja časného a spásy večnej, ale nesmieme
zavrieť oči a nezbadať existenčné potreby... Nesmieme nechať bez slova, aby ľudská spoločnosť, ktorá má tisíce chlebov a milióny rýb, nechcela a nevedela ich spravodlivo rozdeliť“ (CL 1930, 318n). Kazateľ apeloval v mene Ježiša Krista pracovať na tomto poli, ak
máme ľútosť nad zástupmi, akú mal On. Pokorné a viery plné srdce počúvaním príkazu
najprv hľadať kráľovstvo Božie usiluje takto „riešiť“ sociálne otázky, pretože cirkev má „len“
jednu zbraň a je ňou zvestovanie Božieho slova, prikazovanie nasledovať Ježiša vierou, ktorá je činná skrze lásku, milosrdenstvo aj prinášaním almužien.
Kazatelia sa v rámci služieb Božích dožadovali v kázňach milosrdenstva, lásky, lebo len
v znamení lásky možno pomáhať riešiť chlebovú otázku najmä v časoch krízy... Leška ju
v kázni „riešil“ podobným apelom: „My každého dne čekáme na Boží zmilování, my každého dne sedáme k stolu jeho štědré milosti a vstávame nasýcení věčným milosrdenstvím
jeho... Zdá se tobě bída velikou? Myslíš, že tvůj nedostatek je nenapravitelný? Hledíš v ústrety
hrozivé budoucnosti s tesklivou myslí, s pečlivou otázkou: i kdo bude moci tyto nasýtiti
zde na poušti? Ach, jsou to všecky bolestní otázky našich nynejších časů... Přestal býti Bůh
lítostivý? Ach, Pane dávej nám chléb k nasýcení vždycky...“ (Evanjelický kazateľ, 1910 - 1911,
str. 150n). Leška v kázni o boháčovi a Lazárovi hovoril o biednom a bohatom človekovi
s výčitkou a odsúdením toho človeka, ktorý prijíma dary Božie, zhromažďuje, požíva, ale
nemá cit ani pre Božieho darcu, ani pre blížneho a to je tá priepasť medzi človekom a Bohom
i medzi človekom a človekom, medzi boháčom a lazárom, že ten, ktorý má bohatstvo na
hmotných statkoch, zabúda na toho, ktorý nemá nič, alebo len málo. Leška v kázni vyslovil
akoby jednoznačne znejúcu mienku: keby človek vedel, čo bude po smrti tela, iste by inak
žil a konal, ako to napokon skúsil boháč, ale už bolo preňho neskoro (tamže str. 244). V kázni
na iný text konštatoval: „Veliké potřeby, malé zárobky; nádhera u bohatých, nasledování jí u chudobnějších; utiskování z hora, lehkomyselnost z dola; úžera, tvrdost, studenost
k bídam blížního, nedostatek křestanské lásky a lítostí k bratřím. Pažravá nenasytnost peněžních shrabitelů zveličuje ze dne na den více bídu chudoby a tí, kteřiž požívají statky
chudých, vdov a sirot, zatvrzují srdcí svých a zůstavají necitelnými. Tak je to za našich dnů.“
(tamže str. 324n). Kazateľ povedal, že to je hlas nebeský, ktorý znie do hluku zmotaného sveta.
37