/ nová jar v behu stovekom, / keď človek bude človekom. / A bude chleba, mieru hoj, /
v ňom bude mať diel otec môj.../ Hej, mati drahá, moja mať,/ jak dobre o tom vyrozprávať, / čuť sladkých tónov hlasy! / No sen vám sadá na riasy...
Rázus ostával v takých hlasoch viac osamelý ako chápaný a hodný nasledovania: ako poslanca v tridsiatych rokoch minulého storočia ho v parlamente temer nik nepočúval, i keď
nabádal pracovať na tom, aby sa slovenský priemysel a hospodárstvo vyrovnávalo s českým
a tak by sa vyrovnávali existenčné možnosti v celej republike...
CIRKEVNÉ LISTY 1 – 2
Dobročinnosť a jej úskalia
38
V ECAV ostávalo „ osvedčené riešenie“ chlebovej otázky, chudoby, sociálnej otázky prinášaním
milodarov a budovaním sirotincov. Farár Pavel Zoch v roku 1906 na pastorálnej konferencii hovoril (CL 1906, 305), že majú 8.500 korún v milodaroch a opatrujú už desať sirôt, že
bohumilý ústav sa zmáha, obetavosť nielen domácich je úctyhodná a Jur Janoška tiež dodal, že na nádejný sirotinec v Liptovskom Mikuláši majú 10.628 korún (tamže).
O prinášaní a účtovaní milodarov v príjmoch a výdavkoch na pastorálnej konferencii
prednášal farár Bujna už obvyklým zdôraznením skutočnosti, že ECAV je známa svojou
chudobou v hmotných statkoch, no bohatá na duchovnom poli, a preto je schopná kryť
výdavky budovaním sociálnych ústavov... Na konferencii sa radostne konštatovalo, že sirotinec v Modre plánuje rozšíriť terajší dom. Aby sa však mohlo prijať viac sirôt do opatrovania, preto je potrebné „pamätať na toto dielo kresťanského milosrdenstva a slovenskí
evanjelici aby ho podopierali milodarmi...“ V Modre už v roku 1909 plánovali vybudovať
nový dom pre opatrovanie sirôt (CL 1909, 168) a plán uskutočnili v roku 1913 a v Liptovskom Mikuláši mali zhromaždený kapitál 18.460 korún (CL 1913, 243) a sirotinec bol vybudovaný v roku 1917...
Je vhodné pripomenúť, že napriek správam o príkladnej starostlivosti v napomáhaní riešenia chlebovej, sociálnej otázky, vyskytovali sa aj problémy v prinášaní milodarov, almužien mnohými výhovorkami. Napríklad farár Hruška uverejnil príspevok s nadpisom: 1,400.000
– 173.981 (CL 1932, 90). To prvé číslo vyjadrovalo výsledky formou prinesenia milodarov
na jubilejný fond vďačnosti v českobratskej cirkvi za niekoľko mesiacov a to druhé číslo
predstavuje výsledky v prinášaní milodarov na ten fond za tri roky v ECAV, pretože sa mnohí vyhovárali na krízu, že nemôžu, nemajú z čoho posielať milodary... No rok predtým senior J. Bodnár konštatoval, že „nie sme tak veľmi chudobní, len sa musíme oduševňovať
za svoju cirkev a za svoj národ“ a citoval Wilsona, ktorý povedal, „že kto chce, ten môže“.
Isteže: kresťana chce k prejavovaniu milosrdenstva, záujmu o druhého povzbudiť najmä
Pán Ježiš v slovách, ktoré povedal chudobnej vdove, ktorá do pokladnice vhodila dva haliere (Mk 12, 41n), no vhodila viac ako všetci, lebo zo svojej chudoby vhodila všetko, čo
mala...
V hospodárskej kríze v začiatkoch roku 1929 senior J. Bodnár písal o dobročinnosti
a navrhoval každému seniorátu zriadiť si humanitný ústav, „lebo ináč sa pôsobenie cirkvi na život a na ľudskú spoločnosť stane iluzórnym, keď charitatívnu prácu prenecháme
úplne svetským úradom“ (CL 1929, 38). No jeho návrh ostával prakticky „kázaním“, pretože pripomenul skúsenosť z návštevy istého bývalého bíreša, starca - evanjelika na jeho
fare, „ktorý sa nemal kde uchýliť na zimu, aby som mu zaopatril miesto. I keď ma navštívil dvakrát, nemohol som mu pomôcť, ani len poradiť som mu nevedel, lebo nemáme chudobincov...“