smrti. Je to jediný prípad, keď nie je potrebný ani súd. Do týždňa človek dostane rozsudok smrti. Ja som sa od mojich arménskych kresťanských priateľov naučil veľa vecí, z Biblie
aj inak. Videl som, že oni boli v mnohom iní ako moslimovia, medzi ktorými som žil. Preto som veľa rozmýšľal, prečo oni isté veci robia inak ako naši ľudia, moslimovia. Pre mňa
to bolo veľmi zaujímavé a rozmýšľal som nad tým viac rokov. Tak som sa vlastne stal postupne kresťanom, študoval som tie veci a postupne som sa do toho stále viac ponáral. V istej
chvíli som zistil, že už nie som moslim a nemôžem v tej viere pokračovať ako moji rodičia alebo moja rodina a všetci ľudia, čo sú okolo mňa. Tak som sa dostal do problémov.
Keď som skončil vysokú školu, nastúpil som do práce v naftovej rafinérii a mal som dobrú pozíciu. Ale tie každodenné zážitky boli stále ťažšie. Moslimovia sa modlia päťkrát denne. To je povinnosť a je jedno, či je človek v práci alebo doma. Oni sa modlili a ja som nemohol byť s nimi. A to je tá náročná vec. U nás sa človek musí stále tváriť, že je dobrý moslim a veriaci, aj keby ním nebol. Ja som však nemohol byť taký a nemohol som byť s nimi.
Všetci boli prekvapení, že som iný. Všetci sa začali pýtať: Prečo nie je s nami? Prečo sa nemodlí? Prečo nerobí tie veci, na ktoré sme zvyknutí? To viedlo k tomu, že som sa dostal
pod prísnejšiu kontrolu. U nás je totiž veľmi silná tajná služba. Veľmi ľahko dokážu zistiť všetko, čo chcú. Bolo im podozrivé, že mám iných, arménskych kamarátov, ktorí majú
inú vieru. Dosť veľa informácií o mne nazbierali a potom si ma zavolali a rozprávali sa so
mnou. A ja som nemohol klamať a hovoriť, že som moslim, lebo som sa na život pozeral
už inak. Dali ma teda na súd a rozsudok bol jasný – trest smrti. Priatelia mi však pomohli a dali mi peniaze, aby som sa mohol dať na útek. Našiel som ľudí, ktorí ma mohli previesť cez hranice von z Iránu.
CIRKEVNÉ LISTY 1 – 2
● Toto je veľmi zaujímavý a dramatický príbeh. Ako ste sa dostali do kontaktu
s evanjelickou cirkvou, keď ste prišli na Slovensko?
Dostali sme sa do utečeneckého tábora v Gabčíkove. Hneď po príchode sme hľadali ľudí,
ktorí majú kontakt s cirkvou a zakrátko sme sa skontaktovali s ľuďmi z evanjelickej cirkvi, ktorí chodili do tábora. Oni nám dali adresu a každú nedeľu sme autobusom chodili do kostola do Bratislavy na Panenskú. Pomohli nám aj finančne, aby sme mohli tú cestu každý týždeň zaplatiť, lebo ako utečenci v tábore sme nemali žiadne peniaze. Pretože
u nás v Iráne nebolo možné, aby sme prijali krst, tak sme tu v evanjelickom kostole boli
aj pokrstení, ja aj moja manželka, a ďalej sme pravidelne chodili do kostola.
● Ako vám skutočnosť, že ste sa dostali do kontaktu s cirkvou, pomáhala v integrácii do
života na Slovensku? V súčasnosti ste už získali azyl. Ako vyzerá váš život teraz?
Evanjelická cirkev nám pomohla v mnohom, ešte keď sme boli v tábore. Bolo to aj vtedy,
keď sme išli na prvý pohovor na migračnom úrade a podávali sme žiadosť o azyl. My sme
nemali žiadne doklady a nič sme nevedeli dokázať, že doma máme nejaký problém. Ale
chodili sme pravidelne do kostola a ľudia z cirkvi to potvrdzovali. Neskôr poslali list na migračný úrad, že pravidelne chodíme do kostola, boli sme pokrstení a sme kresťan