nejde ani o utrpenie ako cieľ kresťanského života, ani o účelovo orientovanú nesprávnu interpretáciu života založeného a vedeného vierou v Ježiša Krista, ktorú v jej zľudovenej forme vyjadruje známe príslovie: „Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje“. Ide o niečo
úplne iné. Všetky životné skúšky, rôznorodé ťažkosti a problémy, s ktorými je kresťan dennodenne konfrontovaný, mu zároveň umožňujú spoznať a priamo aj prežiť, či a do akej miery je obsah jeho viery reálny a zmysluplný. Umožňujú mu otestovať vlastnú vieru v tých
najťažších skúškach, čo znamená spoznať, do akej miery ho dokáže v týchto situáciách
podržať, posunúť ďalej, pomôcť mu prekonať krízu a opäť sa vzchopiť a postaviť na vlastné nohy. Samozrejme, nie je to automatické ani to vždy takto nefunguje a Jakub si to uvedomoval. Bol však presvedčený, že kresťanská viera je reálna a dokáže človeka previesť
aj tými najzložitejšími situáciami a podržať ho, posilniť a rozšíriť jeho životný obzor
o skúsenosti, ktoré následne bude môcť využiť aj v prospech druhých, ktorí sa ocitnú
v podobnej či rovnakej situácii ako on sám. Ak je s tým problém, ak to veriaci v diaspóre
nezvláda, Jakub svojim čitateľom odkazuje: „Nech však prosí s vierou, bez akéhokoľvek pochybovania, lebo kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom“ (SEP).8
CIRKEVNÉ LISTY 1 – 2
Radosť charakterizuje kresťana aj v cudzine
10
Ako vidno, radosť kresťana má svoj reálny základ, ale aj zmysel a konečný cieľ. Práve táto
skutočnosť je dôležitá aj v súčasnom období vo svete, ktorého súčasťou je i celá kresťanská
cirkev. V období, keď sa čoraz častejšie stretávame so staronovou situáciou, s odchodom
stále väčšieho počtu ľudí za prácou do cudziny, do diaspóry. Aplikácia Jakubovho úvodného pozdravu do dnešnej situácie by preto mohla znieť nasledovne: „Radujte sa kresťania, vždy sa radujte, aj keď ste v cudzine, ale práve preto, že ste kresťania, práve preto sa
radujte, aj keď nie všetko, s čím sa dennodenne stretáte, je skutočným zdrojom radosti,
práve naopak. Napriek tomu, radujte sa!“
Táto radosť má svoj základ v poznaní, že nik z nás nežije ešte v Božom kráľovstve – všetci kresťania naň však túžobne čakajú, sú na ceste, presne v duchu Božích zasľúbení. Jakubov list je vo viacerých častiach analogický s tradíciou Ježišovho učenia, ktorú neskôr zaznamenali evanjelisti Matúš a Lukáš v Kázni na vrchu (u Lukáša na rovine; pozri Mt 5 – 7;
L 6, 20 – 49). Táto časť oboch synoptických evanjelií má svoj začiatok a aj teologický stred
v blahoslavenstvách Ježiša Krista (Mt 5, 3 – 11 par). Kráľovstvo Božie je konečným cieľom
viery a nádeje každého kresťana. Až ono bude tým skutočným domovom veriacich. Prirodzene, každodenný život nemožno z tejto cesty vynechať, preto sú aj Ježišove zasľúbenia nasledované antitézami, ktoré túto skutočnosť ešte viac podčiarkujú. Dôležité však
je, aby si kresťania uvedomili a nikdy na to nezabudli, že aj keď boli a sú rôznymi okolnosťami privedení k rozhodnutiu odísť z domoviny do cudziny a hľadať tam živobytie, aj
keď si musia zvykať na odlišné, často ťažké podmienky, že aj doma je a stále zatiaľ ostáva kresťanská diaspóra. Aj keď je človeku predsa len bližšia, čo je prirodzené. Nik z kresťanov
však nie je na tejto ceste života sám, nech už sa nachádzajú kdekoľvek. Je súčasťou spoločenstva veriacich v Ježiša ako Krista a Spasiteľa, toho, kto sám je cestou, pravdou a životom
(cf. J 14, 6). Je cestou do zasľúbeného cieľa, teda k Bohu. Je cestou k večnému životu, pričom Boh dáva veriacim dostatok možností, aby na tejto ceste neostali nikdy sami. Môžu
participovať na múdrosti, ktorá je zhora, čiže na Božej pravde (pozri Jk 3, 17). To všetko
dokáže kresťanom pomôcť – aj v cudzine, aj doma – všade je to totiž stále ešte len o tej
diaspóre. Každý kresťan patrí Bohu, je povolaný a oddelený pre Boha a spoločenstvo veriacich, má mu preto v plnom rozsahu dôverovať. Aj keď stále ešte žije v diaspóre, aj tu