jadruje dôležitú myšlienku, ktorú nachádzame aj na ďalších miestach ranej kresťanskej zvesti. Je to spôsob, akým sa raná kresťanská cirkev identifikovala s Izraelom ako „skutočný Izrael
v čase Božej spásy“ (R 9, 24 – 26; G 5, 16; Hb 3, 6; 4, 9; 1Pt 2, 9n).
Diaspóra je súčasťou kresťanskej existencie
CIRKEVNÉ LISTY 1 – 2
Význam tohto spôsobu označenia adresátov je dôležitý aj z iného dôvodu. Kresťania totiž sú a žijú v situácii diaspóry. Žijú mimo domova, ktorým je z tohto pohľadu zasľúbená
zem či priamo kráľovstvo Božie. Žijú v cudzom prostredí so všetkými dôsledkami, ktoré
takýto život so sebou prináša. Sú – respektíve môžu byť – vystavení problémom, ťažkostiam a rôznym životným skúškam. Nielen v zmysle prenasledovania či perzekvovania pre
odlišnú vieru a spôsob života. Ide o permanentné ohrozenie rýdzej viery v Ježiša Krista, ku
ktorému dochádza aj vo vnútri spoločenstva pre názorovú rôznosť, neochotu akceptovať
odlišné postoje či spôsoby riešenia konkrétnych problémov, ktoré život raného kresťanského spoločenstva so sebou prinášal. Už v tomto období, keď Jakub píše svoj list, dochádzalo
k vnútorným napätiam a problémom medzi jednotlivými kresťanmi, čo často plynulo práve zo skutočnosti, že kresťania ako menšina žili v cudzom a odlišnom prostredí, kde zásadné svetonázorové otázky prinášali do každodenného života spoločnosti odlišné riešenia, názory i pohľad na život ako taký, vrátane hodnotového systému. Kresťania tak boli
ohrození zvonka i zvnútra, čo so sebou prinášalo mnohokrát rozkladné tendencie vo vnútri zborov (pozri 2, 1 – 13; 3, 13 – 4, 12). Boli vystavení neustálemu pokušeniu, ktoré však
Jakub hodnotí ako skúšku viery, ktorá sa práve v reálnom živote, v každodennom strete
a konfrontácii s ťažkosťami tohto druhu testuje a osvedčuje (pozri 1, 3 – 4). Je to však práve viera človeka, ktorá ho má a aj môže podržať v ťažkých životných skúškach. Je však v tomto
dôsledku stále v ohrození (1, 16 – 21).
Spôsob oslovenia adresátov je zároveň vyjadrením autority pisateľa. Ako je Abrahám otcom
viery a Jákob už otcom spoločenstva, Jakub píše ako duchovný otec z centra (Jeruzalem?)
do diaspóry. Ide prirodzene o obrazný spôsob vyjadrovania, avšak veľmi výstižný
a zrozumiteľný. Pozdrav „radujte sa“ (gr. chairein) je najrozšírenejším antickým (gréckym)
listovým pozdravom. Doslovný význam teda nie je nám dobre známy a frekventovaný pozdrav „buďte zdraví“, či „pozdravujem“, ale želanie radosti. Doslovne to znamená: „radujte
sa“! Tento pozdrav pochádzajúci z jazykového a myšlienkového prostredia starého Grécka vyjadruje radosť zo života, respektíve želanie radosti zo života. Tento pozdrav
v Jakubovom liste nie je náhodný. Pripravuje pisateľovi pôdu pre uvedenie paradoxného výroku, ktorý nasleduje v ďalšom verši: „Bratia moji, pokladajte to vždy len za radosť, keď prídu na vás rozličné skúšky“ (vlastný preklad z gréckej pôvodiny). Aký význam má tento paradox? Prečo sa má kresťan radovať, keď sa stretne s ťažkosťami a problémami? Život v diaspóre
súvisí totiž s očakávaním a prítomnosťou skúšok, ťažkostí a problémov. Ide o permanentnú
konfrontáciu menšiny, ktorou sú kresťania s väčšinou – cudzím svetom, ktorý ich obklopuje a ktorého spôsob života, svetonázor a systém hodnôt boli a stále ostávajú značne odlišné a v mnohých ohľadoch úplne protikladné. Obecný ľudový múdroslovný výrok pre danú
situáciu by mohol preto znieť presne naopak, napríklad: „snažte sa, aby ste nemali žiadne problémy a radujte sa, keď ich nebudete mať!“7 Jakubov paradoxný múdroslovný výrok
má však iný charakter: „Isto budete mať ťažkosti a problémy. A buďte radi, že ich máte.“
Z takého postoja plynie otázka: Prečo? Toto prečo možno zodpovedať iba tak, že si uvedomíme zásadný rozdiel medzi obsahom kresťanskej viery a vierou okolitého sveta, nech
už je jej základom čokoľvek. Nejde o žiadnu formu masochizmu, o zvrátenú radosť z utrpenia,
9