„Kurva, pustite ma! Chcem ísť odtiaľto okamžite preč!“
Neznámy začal vykrikovať, metať sebou, chrlil zo seba jednu nadávku za druhou.
„Pichnite mu niečo na upokojenie, ešte si ten debil ublíži!“ Ivan už strácal nervy. A to mohla byť
taká fasa nočná! Akurát im musel ten debil vbehnúť do cesty. Koľko papierovania a času tým odserú.
Trepať sa do nemocnice, tam čakať, kým mu spravia vyšetrenia. A ak bude v poriadku, tak ho zobrať
na stanicu a vypočuť. Nemali ani komu zavolať, keďže stále nevedeli ani jeho meno. Po CT a vyšetrení
krvi zistili, že chlap nemá otras mozgu, ani nie je pod vplyvom nejakej návykovej látky. Previezli ho
na stanicu, kde ho nechali asi hodinu vo vyšetrovacej miestnosti, kým sa trochu ukľudní a spamätá.
„No čo pane? Už ste pokojný? Ste ochotný nám porozprávať, čo sa tam všetko stalo? Viete, útok
na verejného činiteľa pri vykonávaní služobného zákroku je vážny prečin.“ Muž len mlčky prikývol,
pozrel sa na Ivana s očami plnými strachu a začal.
„Môžem dostať najprv pohár vody? Viete bude to na dlho, a už teraz mám sucho v ústach.“
„Jasné, nech sa páči.“
„Mám rád sliepky.“
Miestnosť náhle stíchla, Ivan sa pozrel na Joža a pokrútil očami, že dnes tu majú blázna a bude to
dlhá noc.
„Hmm, tak to je fakt paráda,“ povedal Jožo vážne.
„Pane, nechcem byť pesimista na tejto našej večernej seanse, ale mám taký pocit, že ako
ospravedlnenie za útok na verejného činiteľa, nepostačuje ako dôvod vaša nehynúca láska k hydine.
Čo takto, keby ste nám najprv povedali vaše ctené meno? Na začiatok by nám to celkom postačilo.“
„Som Ján Krajniak, mám 43 rokov, bývam na Petrvalzkej 4, úplne na konci pri lese. Chovu sliepok
sa venoval už môj otec.“
Bože, zas tie sliepky, pomyslí si Ivan a chytá sa za hlavu. „Ja som mu odmalička pomáhal a venujem
sa tomu doteraz. Minulý týždeň, mi ale začali po nociach postupne miznúť. Sliepky som vždy zatvoril
do kurína, nikde nebola žiadna krv ani perie, proste žiadne stopy. Prišlo mi to zvláštne, nehovoriac o
tom, že mám dvoch psov, ktorí štekajú aj pri najmenšom pohybe. Ale počas týchto nocí nič. Ani len
jedno brechnutie. Áno viem, čo si myslíte. Ako by som to mohol vedieť? Mám strašne ľahký spánok,
hneď som hore aj pri najmenšom zvuku. A moji psi nie sú žiadne čivavy, ale poriadne psiská. Po druhej
noci som si všimol neďaleko kurníka krtinec - trocha väčší ako býva zvyčajne, ale neprišlo mi to nejako
divné, veď krtkovia sliepky nekradnú. No, ale po druhej noci pribudli okolo kurníka ďalšie, a už mi to
prišlo trochu zvláštne. Možno nejaké iné zviera, ktoré nepoznám, zanecháva také krtince. Žeby kuna?
Ale nešlo mi do hlavy, prečo neštekajú psy. Rozmiestnil som večer pasce, psov som dal na reťaz a išiel
som spať. Skoro ráno som sa ponáhľal do kurníka a zas chýbali tie posraté sliepky! Psy na reťazi, pasca
nesklapla ani jedna, nikde nič. Bohoval som na celý dvor, na psov, čo robili celú noc a načo mi sú, keď
nepostrážia posraté sliepky v zavretom kuríne. A zrazu pri pohľade na kurník sa mi niečo nezdalo. Na
dverách boli také čudné škrabance a vznášal sa okolo nich taký zvláštny zvierací puch. Keď som k
tomu zobral psov, strašne sa od toho odťahovali a kňučali. Tak som sa nasral, išiel do domu
skontrolovať pušku, či mám náboje, a že si večer na tú zlodejskú sviňu počkám! Doboha, mňa nikto o
moje sliepky okrádať nebude! Nebojte sa, páni policajti, pušku mám legálne a mám aj zbrojný
preukaz.“
8