A MATÉRSKE PRÍBEHY
Autor: Hajzerová a Lázár
Prsty
„Jožo, pozor! Do riti!“ Skríkol Ivan, no už bolo neskoro. Nasledoval mierny otras, buchot a
škrípanie bŕzd.
,,Boha, ja som toho debila vôbec nevidel. Z kej riti sa tam objavil?!“
,,Neviem. Prirútil sa tam z tých kríkov. Idem von omrknúť, či žije, a ty volaj sanitku.“
„Pane, ste v poriadku? Nezranili ste sa?“ Neistým krokom sa približoval Ivan k neznámemu, no
kým k nemu prišiel, ten sa postavil a dal sa na útek, pričom si neustále šomral slová, ktoré nepočuli.
„Pane stojte!“ Skríkol Ivan, avšak neznámy sa ani neotočil a utekal ďalej. Ivan sa za ním rozbehol,
lebo celé sa mu to nejako nepozdávalo. Čo keď niečo spravil? Pred čím uteká? Možno je to šokom z
nehody. Pomaly ho už dobiehal, no v tom sa naňho s vreskotom ohnal. V jeho tvári sa krížil zúfalý
strach s nepríčetnosťou, ktorý v kontraste so studenou mračnou nocou vyvolával hrozný obraz.
„Čo to do riti..,“ viac už Ivan povedať nestihol, lebo ho neznámy trafil rovno do tváre. Našťastie
stihol pribehnúť Jožo a spacifikovať ho.
„Daj tomu chujovi putá. Správa sa ako nepríčetný.“ Len tak tak ho udržal, kým mu Ivan nasadzoval
putá.
„Sanitka už je na ceste?“
,,Áno, o pár minút by mali byť pri aute.“
Cestou k autu neznámy nepoľavoval vo svojom zúrivom besnení, nesúvisle vykrikoval aby ho
pustili a hneď na to nech okamžite vypadnú preč. Kým čakali, neustále sa ošíval. Bol nervózny,
neodpovedal na otázky a nemal pri sebe ani žiadne doklady totožnosti. Čoraz viac sa im zdal
podozrivý. Buď niečo ukradol, alebo sa sfetoval.
„Mám z toho skurvisyna zimomriavky,“ prehovoril Jožo, pričom sledoval bizarné predstavenie
odohrávajúce sa na zadnom sedadle.
,,No čaute chlapci. Čo ste to vyviedli?“ Kričal smerom k nim saniťák.
„Tomáš, neser ma aj ty. Prezri hentoho debila. Ťukli sme doňho s autom, keď sa vyrútil z kríkov
,a pri tom ako sme mu chceli pomôcť mu preskočilo, a dal sa na útek. Neviem, či nie je sfetovaný,
alebo v šoku. Ešte mi stihol aj pridrbať, debil jeden.“
Dali ho do sanitky, kde mu Tomáš aj s kolegom začali robiť prehliadku. Kontrolovali mu pulz,
zreničky, pýtali sa ho ako sa cíti, no stále nereagoval, iba opakoval, nech idú preč.
„Chlapci, zoberieme mu krv, dychovú skúšku odmieta, ale chľast z neho aj tak necítim. Ale
nevylučujem ani šok. Udrel sa do hlavy?“
„Myslím, že nie. Ťukli sme mu len do nôh a našťastie sme nešli veľmi rýchlo.“
„Dobre, ale aj tak by som ho zobral pre istotu na CT, či nemá otras mozgu.“
7