Ivan zas prekrútil očami, za jeho čias bolo psychologické vyšetrenie očividne prísnejšie. Dnes už
fakt všetko dajú každému chujovi! Stačí, že pozná tých správnych ľudí, alebo má peniaze.
„Cez deň som ešte išiel pre istotu skontrolovať sliepky, pozbierať vajcia a všimol som si, že jedna
kvočka, ktorá už dlhšie sedela na jednom väčšom hniezde, tam nebola. Hniezdo bolo potrebné
zlikvidovať, a keď som ho zdvihol zo zeme, tak pozerám, že pod ním je krtinec! V tom mi napadlo
počkať na toho zlodeja rovno v kurníku.“ Jožo s Ivanom si vymenili veľavravné pohľady, no v tom Ján
hneď pokračoval.
„Páni, ja som vám vravel, že mám rád sliepky! Môj kurník je obrovský, zmestí sa tam aj 80 sliepok.
A tak som začal svoju nočnú stráž. Noc plynula pomaly a veľa sa toho nedialo. Jediné, čo som počul,
bol vietor prefukujúci cez dvere kurníka a jemné šuchotanie pierok. Prešlo pár hodín a ja som
zadriemal. Neviem, ako dlho som spal, keď ma zrazu zobudil pohyb sliepok. Boli také zvláštne a
nepokojné. Tušil som, čo bude nasledovať, že náš nočný návštevník je na ceste. Nemohol som sa
dočkať, až tú sviňu uvidím a pustím jej to medzi oči! Vtom som zacítil hrozný puch, akoby naplnil
celý kurník za sekundu. Cítil som ho v ústach, nose, akoby vychádzal zo mňa. Neviem ani slovami
opísať, čomu sa podobal. Kým som sa stihol spamätať, začul som niečo ako chrčanie. Najprv len slabé,
no postupne ten zvuk silnel. Cítil som, ako mi vibrujú ušné bubienky, a plomby akoby mi vyskakovali
von zo zubov. Mal som pocit, že sa mi celá hlava rozletí z toho tlaku a smradu. Zrazu som zbadal, ako
sa začala hýbať hlina na krtinci, nejako sa mi podarilo pripraviť pušku, ale nemal som ani tušenie, čo
bude nasledovať.“ Jánovi sa čoraz viac triasol hlas a v tejto chvíli bolo otázne, či vôbec dokáže
pokračovať a svoj príbeh dokončiť. Napokon však pokračoval.
„V tom sa to objavilo. Najprv som myslel, že je to možno nejaké divné zviera. No čím viac sa to
vynáralo spod zeme, uvedomil som si, čo vlastne vidím. Bol to niečí ukazovák. V tej chvíli som úplne
stuhol, neschopný vydať hocijaký zvuk, alebo sa pohnúť. Postupne sa z hliny vynorila celá ruka,
hnusná, bledá a šľachovitá, šmátrala po zemi, ako keby niečo hľadala. Nechtami sa zarývala do zeme
a začala škrabať. V tej chvíli už bolo to hnusné chrčanie neznesiteľné, ale ja som nebol schopný utiecť,
nemo som sledoval to hrôzostrašné divadlo, ktoré sa mi naskytlo. Následne sa zo zeme vynorila ďalšia
ruka, rovnako odporná ako tá pred ňou. Vtedy som vedel, že bude nasledovať zvyšok toho monštra.
Spod zeme sa vyplazila nejaká bytosť. S rysmi podobnými človeku, no verte mi od človeka to bolo
vzdialené na tisíce kilometrov. Chudé, šľachovité telo, na ktorom bolo detailne vidieť hádam každú
kosť v tele, bez nejakého ochlpenia alebo šiat. V sprievode toho nechutného smradu a chrčania, sa to
neprirodzeným spôsobom začalo plaziť smerom k mojim sliepkam. Viete, mieril som na tú obludu
celý čas, prst na spúšti, každým svalom v tele som sa snažil zatlačiť ten posratý kohútik na spúšti a
nič. Nedokázal som sa pohnúť, zakričať iba sa nemo prizerať ako sa to škrabe po zemi k mojim úbohým
sliepkam. Zrazu neviem ako, ale vydal som tichý, zdesený vzlyk, ktorý mal na tú bytosť hrozný účinok.
Ako keby dostal kŕč do každej končatiny, zvrtol sa smerom ku mne a vtedy si ma všimol.
Ach bože, na tú jeho odpornú tvár nikdy nezabudnem. Holá hlava a v nej veľké biele oči, ktoré
mali v strede malú čiernu bodku s hnusným pohľadom plným zla. Nos to malo neúplný, akoby z neho
niekto kúsok odhryzol. Namiesto úst mal len akýsi podivný otvor plný zubov podobných zajačím.
Civel na mňa, sekundy, minúty, alebo hodiny, vôbec netuším. Premeriavalo si ma to a pomaly začalo
mojím smerom cvakať tými odpornými zajačími zubami. V tej chvíli som si uvedomil, že moja
posledná šanca, puška, mi práve vypadla z ruky. Prestalo to chrčať a začalo sa to hýbať mojím smerom.
Ale nie tým odporným plazivým pohybom ako po mojich sliepkach, toto pôsobilo ako keby sa snažil
postaviť na nohy, no očividne mu ten pohyb bol cudzí. Približoval sa ku mne kŕčovito, krútil sa na
9