Prechádzka to bola úžasná. Charlie by skôr privítal, keby chodil po ihličí, čo bolo napadané okolo cesty
medzi stromami (lebo po ňom sa kráča ako po páperií), ale Jonathan sa chcel držať cesty. A Charlie neprotestoval.
Zažil už mnoho vecí. Navštívil aj posmrtný svet, kam chodili mŕtve duše. Nebol vôbec prívetivý.
Veril, že tento bude lepší. A hlavne si prial, aby ho opustili. Na jednu stranu sa mu tu veľmi páčilo, na stranu
druhú bol nesvoj. Čo ak tie vtáky, čo čvirikajú kdesi v stromoch, žerú ľudské mäso? Čo ak vzduch, čo
vonia, je vlastne iba smrteľný plyn? Alebo voda, z ktorej by sa napil, bude niečím kontaminovaná? To nikto
nemohol vedieť. Svetov je mnoho, o tom bol presvedčený. Iba veril, že sa nachádzajú v tom priateľskom.
Odrazu ho zastavila Jonathanova ruka. Pozrel na neho. Ukazoval naľavo od nich. Charlie sa pozrel tým
smerom a nemohol uveriť vlastným očiam. Tak predsa som s tým kentaurom nemal halucinácie, napadlo
mu ako prvé. Na čistinke sa pásol jednorožec. Bol biely, pri kopytách sfarbený dofialova. Jeho zlatý roh sa
leskol v lúčoch slnka, až Charlieho oslepovalo. Pretrel si oči, a keď párkrát zažmurkal, jednorožec tam stále
bol. Prežúval zelenú trávu (Charlie si ihneď pomyslel, že tak hustá tráva by sa veľmi zle kosila, sám nevedel,
prečo mu to napadlo pri takomto výjave, ale nemohol si pomôcť) a šľahal dlhým, bielym chvostom. Po
pár sekundách, čo ho pozorovali, prestal prežúvať. Pomaly otočil hlavu k narušiteľom. Charlie videl, ako sa
jeho oči z modrej farby menia na čiernu, až úplne potemneli. V tom momente ho Jonathanova ruka začala
ťahať za chrbát. Charlie vedel, že to nie je v poriadku.
Asi to nebol ten správny a idylický svet.
Jednorožec zaerdžal, ale Charliemu to pripadalo, ako zvolávanie posádky nemŕtvych. Bolo v tom niečo...
choré. Niečo zvrátené. Vykukol spoza otcov chrbát a uvidel, ako stojí otočený čelom k nim. Srsť mal
zježenú, hriva rozflákaná kade-tade. Chvostom švihal zo strany na stranu. Každý vlas z jeho chvosta sa
zmenil na temný kovový vlások s ostrým špicom. Jednorožec dupol kopytom. Bolo to niečo, ako keď blízko
zasiahne blesk a udrie mohutný hrom, ktorý duní až v hrudi.
„A kurva,“ zašepkal Charlie sám pre seba.
Jonathan to počul a pozrel na neho. Jediné čo Charlie videl, boli jasnomodré oči, v ktorých lietali
blesky. V tom momente Charliemu bolo jasné, že musí niekam ustúpiť. Jedna potvora je pripravená na
súboj s druhou. Jonathan vyvolal svojho démona, ktorý mu požičal silu. Zbehol z cesty za najbližší strom
(bola to obrovská borovica) a chytil sa kmeňa. Ten príjemne hrial. S vytreštenými očami sledoval celú túto
situáciu. Na jednej strane stál šialený jednorožec, na strane druhej bol jeho otec, z ktorého tela začali šľahať
modré blesky. Charlie sa zahľadel na toho posadnutého koňa. Zazdalo sa mu, že sa usmial. Ešte raz
zaerdžal.
O chvíľu začali za ním šušťať kríky. Potom uvidel nohu. Vyšla z kríku ako noha najhoršieho kostlivca na
planéte. Bola takmer bez mäsa. Videl holú kosť. Keď stupila na zem, tráva pod ňou v tej sekunde odumrela.
Charlie nechcel vedieť, čo nasleduje potom. Avšak oči nezavrel a díval sa ďalej. Čo neskôr oľutoval. Telo,
ktoré vyšlo z kríkov, nepripomínalo ani ten najhorší opis ľudskej mŕtvoly. Z brucha viseli črevá, na ktorých
bzučali zelené a modré muchy. Srdce malo na sebe čiernu pleseň. Ovisnuté prsia pripomínali usušené
stohy cesnaku. Pľúca v tej bytosti vyzerali ako dobodané nádormi. Počul jej dych. Keď sa nadýchla, bublala
voda. Keď vydýchla, znelo to, akoby starý muž zachrápal. Vzápätí sa vynorila hlava. Prvé, čo Charlie uvidel,
boli červené oči bez zreničky. Potom si všimol skrivené ústa do podivných tvarov. Ústa sa usmiali, keď zbadali
návštevníkov, a ukázali tak rad špicatých, hnedých zubov. Na takmer holej lebke sídlilo pár bielych vlasov.
A nakoniec zbadal na chrbte tej nechutnej obludy, krídla. Vôbec neboli krásne. Vyzerali takmer priesvitne,
ale ako keby ich niečo napadlo. Nejaký parazit. Na mnohých miestach boli prežraté, na iných chytili
stránka 6