je skutočným svetom. Čo ak sú všetci ľudia iba energie, ktoré sú niekde nahromadené a vytvárajú si tento
svet vo svojej mysli? Tým pádom by nebolo skutočné nič. Hmoty, voda, kamene navôkol, budovy v mestách...
všetko je to iba výmysel. Všetko by sa odohrávalo iba v jeho hlave... alebo skôr mysli. Lebo hlavu by
predsa nemal.
Tvorila sa hmla. Jonathan uberal rýchlosť, lebo hmla hustla. Po chvíľke zastal. Hľadel pred seba a opäť
krútil hlavou. Charlieho dosť znepokojilo, že jeho nečitateľný výraz nahradilo niečo iné. Nevedel, o čo sa
jedná, lebo Jonathanove emócie sa nedali vidieť. Bolo to ale znepokojivé. Cítil to vo vzduchu. Cítil to z neho.
Jeho zrenice boli rozšírené, až prekrývali skoro celú dúhovku. Vyzeral ako mačka, keď má záchvat.
Jonathan sa prudko k Charliemu otočil: „Nevystupuj.“ Potom otvoril dvere a vystúpil do hmly.
Charlie ho v tom momente úplne stratil. Vôbec nevedel, či stojí pri aute, alebo sa trmáca kamsi dopredu.
Čakal. Čakal. A čakal. Ale nedočkal sa ničoho. Spojil ústa až mu z nich vznikla iba čiarka. Nadýchol sa a
otvoril dvere. Vystúpil von. Akonáhle opustil vozidlo, rozprestrel sa pred ním rozprávkovo zelený les. Kdesi
v diaľke začul vodu. Všetko nádherne videl. Vtáčiky spievali, jemný vetrík šušťal v korunách stromov.
Vzduch voňal ihličím a podhubím. Charlieho to chytilo za srdce. Bola to prekrásna idylka. Odrazu sa cítil
veľmi pokojne. Šťastne a bezpečne. Prešiel ku kapote auta a zazrel otca. Stál naľavo od neho a rozhliadal
sa.
Keď videl, že vystúpil z auta a že ho pozoruje, otočil sa k nemu. Oči mal stále porovnateľné s výrazom
psychopatickej mačky. „Nemôžeme ísť autom. Buď to prejdeme peši a budeme dúfať, že je to priateľské
prostredie, alebo...“ odmlčal sa.
„Čo viac vieš, než ja? Je to opäť niečo z tej hlúpej knihy?“ opýtal sa Charlie kyslo.
„Nie je to z tej knihy. Sme v inom svete,“ odpovedal Jonathan.
„A keď nastúpime a cúvneme?“ navrhol Charlie.
Jonathan sa usmial. Otočil sa a ukázal smerom, kde stálo auto. Charlie sa otočil tiež. Auto tam nebolo.
Bol by prisahal, že ešte pred chvíľou sa opieral o kapotu. Teraz tam bola iba cesta a rovnako nádherný les.
Urobil pár krokov smerom k autu, ktoré neexistovalo (nie v tomto svete), aby sa presvedčil, či sa náhodou
neobjaví. Nič sa však nestalo. Zhrozene sa pozrel na otca.
„Poď. Musíme prejsť. Verím, že na tejto ceste je aj vstup, aj výstup. Ak sa jej budeme držať, možno sa
opäť vrátime,“ odkašľal si do zovretej päste, „k nám.“
„A čo ak tu budeme musieť ostať? Nájdeme si nejaké obydlie a tak. Tu sa možno dane neplatia,“ povedal
Charlie a mykol plecom. Vedel, že je to hlúposť, ale i tak to musel vysloviť.
„Je mnoho svetov. Nevieš, v ktorom si. Nevieš, kto tu žije. Charlie, pamätáš si, ako si mi hovoril, že si na
základnej škole videl bežať po poli kentaura?“
Charlie iba prikývol.
„Tiež si prešiel cez slučku. Prešiel zo svojho sveta do toho nášho, napokon sa vrátil.“ Jonathan sa zasmial.
„Kentaura som teda ešte nikdy nevidel ani z diaľky, nie to ešte z blízka si s ním podebatovať... neviem,
ako sa chovajú. Ale myslím si, že sú to vcelku milé bytosti. Ale...“ na chvíľu sa odmlčal a paranoidne
sa porozhliadol okolo seba. „... nie všetky svety sú tak prívetivé. Verím, že existujú aj horšie svety, ako je
ten náš. Verím, že existujú horšie bytosti, ako sú v samotnom pekle. Zdanie môže klamať.“ Chvíľu stál a
pozeral na syna, ako tú informáciu spracuje. Keď mykol plecami, lebo na to nemal čo povedať, pokynul
hlavou, aby ho nasledoval.
stránka 5