záhadnú chorobu, ktorá ich menila na hnilobu. V nej parazitovali rôzne živočíchy, ktoré Charlie ešte snáď
nikdy nevidel. Jeden z nich mu pripomínal okrídlenú stonožku.
Postupne sa aj z ostatných kríkov začali vynárať tieto isté indivíduá. Charliemu došlo, že tie ohavné bytosti
sú víly. Víly v tomto svete, nie aké si ich idealizujú ľudia. Nie také, aké vidieť v rozprávkach. Vedel, že
sú v riti. Tento krásny les, ten voňavý vzduch, tí spevaví vtáci... Všetko to bol len klam. Videl, ako sa k nemu
Jonathan pomaly obracia. Z očí mu už nešľahali blesky. Keď ich Charlie uvidel, zhrozil sa. Jonathanove
oči boli plné strachu. Tie oči, ktoré sa nikdy nedali prečítať. Tie oči, ktoré mali odpornú svetlomodrú farbu
a vyzerali ako oči mŕtvoly. Tie oči mu teraz hovorili, aby utekal. Charlie to vyrozumel, aj bez slov. Aj tak
ostal stáť. Bál sa priveľmi na to, aby sa pohol. Ostal ako prikovaný. Keď sa pozrel na svoje ruky, prišlo mu
zle. Ako sa držal kmeňa borovice, jeho ruky do nej zarástli, takže sa pohnúť naozaj nemohol. Spravil krok
dozadu mysliac si, že vytrhne kôru. Ruky mal však hlboko v jej kmeni. Pozrel na otca a pokrútil hlavou.
Jonathan prikývol a otočil sa späť k bytostiam... mŕtvym bytostiam. Charlie si až neskôr všimol, že jednorožec
nie je úžasný a nemá vôbec fialové kopytá. Tie boli od krvi. Jeho oči žiarili zúrivou červeňou, prahnúcou
po krvi. V srsti sa hmýrilo nespočetne veľa hmyzu a tak sa zdalo, že sa stále celá pohybuje. Hriva
bola napoly vypadaná a na prázdnych miestach presvitala holá lebka. Strom, v ktorom bol uväznený, začal
odrazu páliť. Vzduch smrdel ako v spaľovni mŕtvol. Nikdy tam nebol, ale presne tak si ten puch predstavoval.
Sedem zdochnutých víl sa postavilo vedľa jednorožca, pripravených na útok. Charlie mrkol na svojho
otca. V tom čase vytváral akúsi zvláštnu energiu vo svojich dlaniach a následne ju hádzal po nepríjemných
stvoreniach. Vyzeralo to, že to zaberá. Víly lietali vzduchom ako besné, zasiahnuté energetickou guľou, a
kým sa pozbierali, tak to trvalo dlho. Charlie sa v tom čase snažil odtrhnúť ruky od horúceho stromu, ktorý
ho pálil. Jeho teplo však stúpalo do celého tela a on videl, ako mu po rukách naskakujú pľuzgiere. Stúpali
hore k ramenám, neskôr prešli ku krku a ďalej sa pohybovali po celom tele.
Byť mŕtvy, radšej byť mŕtvy, myslel si a zavrel oči. Tak veľmi sa na tú myšlienku sústredil. Tak veľmi by
si prial, aby nikdy neodbočili z tej blbej I259... toto bolo horšie ako peklo u lekárov na psychiatrii. Všetko
sa mu to začalo vracať. Odvtedy, čo tam prišiel, odkedy spoznal tých dvoch nepodarených „bratov“, ktorí
ho tyranizovali, spomenul si na všetky debaty, spomenul si na skupinové psychoterapie, na nepodarené
liečby, ktoré mu škodili namiesto toho, aby ho vyliečili... Vyliečili z čoho? Keď ako vandrák prechádza medzi
svetmi.
Pozrel smerom k otcovi. Za ten čas, čo sa zamýšľal, sa na Jonathana tie nevľúdne bytosti vrhli. Pod ich
zhnitými telami ho nebolo ani vidieť. A jednorožec stál v pozadí, ako polorozpadnutý boh a usmieval sa.
Charlie zavrel oči. Zavrel oči a prial si opäť padať. Padať a padať, ako to spravil už niekoľkokrát. Padať, a
tým všetko zachrániť.
Telo mu začalo chabnúť. Už prestal cítiť pálenie od borovice. Prestal cítiť zem pod nohami. Odrazu bol
opäť inde. Cítil, ako visí vo vzduchoprázdnu. Bál sa otvoriť oči.
Ticho.
Tma.
Pokoj.
Otvoril oči. Všade bola tma. Iba z diaľky sa vynárala postava. Stále sa k nemu približovala. Charlie však
nemohol zaostriť. Oči mu neslúžili. Stále si ich pretieral, ale nepomáhalo nič. Videl ako pod vodou. Všetko
stránka 7