zemských Mrtvol. Svítící mimozemšťany použily jako pouliční lampy a Karel je večer vždy rozsvěcoval. Do
znaku si vesnička dala kajmana s mašlí. Míša totiž svého kajmana domestikovala a později založila kajmaní
cirkus. Karel se stal šamanem, Kája obecní kronikářkou, Laura s Vlastimilem měli na starosti bezpečnost
a Aneta s Anežkou založily místní obchod se smíšeným zbožím a kantýnu. Tragický osud potkal
Roberta a jejich učitelku Hůlovou. Ta se jednou večer šla vykoupat do jezera a už nevyplavala. Prý v noci
ve vesnici straší a jeden z mimozemšťanů v jezeře má její obličej. Robert se nehodlal smířit s osudem
trosečníka, vzal mapy, které za několik měsíců vytvořil, a vydal se hledat pomoc do džungle. Už ho nikdy
neviděli.
A co bylo dál? O tom legendy mlčí…
Na svadobnej ceste
autor: Tomáš Beník
Ako malý chalan som sníval, že sa stanem astronautom a budem lietať do vesmíru. Keď si to tak zhrnieme,
kto nechcel byť počas svojho života aspoň raz astronautom? Rozdiel bol v tom, že len u niektorých
jedincov, medzi ktorých som patril aj ja, tento sen nikdy nezmizol. A s vekom to bolo stále silnejšie. Lenže
v tom bol háčik. Ako vždy... Základom celého háčika bol, predstavte si, strach z výšok. A keď k tomu ešte
prirátame také malé nedostatky ako „miernu“ nadváhu či neschopnosť učenia sa cudzích jazykov, bolo
jasné, že sen zostane naveky čoraz smutnejším a vzdialenejším snom. Jeho pripomienkou boli fotky rakiet
a astronautov na Mesiaci, keďže to bolo prvé miesto spomedzi mojich cieľov v rámci letov do vesmíru,
kam som sa chcel dostať. Vždy ma fascinovali tí frajeri, ktorí sa v krehučkých búdkach, ktoré nazývali vesmírnymi
loďami, vydali na Mesiac a pristáli na ňom. Potom v skafandroch skákali po povrchu Mesiaca, lietali
tu s privezeným „autom“, robili rôzne činnosti, obdivovali Zem z Mesiaca, nikto z nich nezomrel, aj
keď jedna misia k tomu mala blízko... No skrátka paráda. Ale keďže som bol nevhodným adeptom na astronauta
a na Mesiac nikto nelietal, musel som sa teda vrátiť na Zem, zmieriť sa s osudom a žiť obyčajný
pozemský život.
Bola to klasika. Základná, Stredná, Vysoká škola, potom ťažké obdobie na Úrade práce, práca, čo nebavila...
Na druhej strane, ktorá práca niekoho baví? Iste, sú takí jedinci ale tých je určite veľmi málo. Uzmierenie
s osudom však určite prišlo, pretože fotky z rôznych vesmírnych misií sa pomaly rozpadali, a ja som
už nemal ani len čas sa na ne aspoň na chvíľu pozrieť, nieto ich ešte opraviť alebo vymeniť.
Odrazu v mojom živote nastal nový problém. Práca tu bola, peniaze tiež, takže ďalším, podľa rodičov povinným,
cieľom, bolo oženiť sa a založiť si rodinu. Pri tejto myšlienke ma striaslo už od veľmi mladých dôb,
keď mi začalo byť naznačované, aby som postupoval vo svojom živote v zmysle škola-práca-rodina. Do
bodu „práca“ som postupoval tak, ako sa požadovalo. Pri riešení tretieho bodu som odrazu zistil, že som
vlastne doteraz žiadny vzťah nemal. Ani som to neriešil, aj keď som veľakrát chcel a ľutoval som, že som
niekoľko pekných šancí nechal odísť. A bol som snáď ja za to vinný? Oni mi furt kázali, čo skôr a čo potom...
Ale to by nebol život, aby nepriniesol každú chvíľu nové prekvapenie, ktoré môže ľudské osudy otočiť
o 180 stupňov. Jedného dňa som sa v práci zrazil, a to doslovne, s novou kolegyňou, keď som vychádzal zo
šéfovej kancelárie. Náraz bol taký nešťastný, že stratila rovnováhu a začala padať. Nespomínam si, že by
stránka 31