Náhle pocítil, ako sa mu ruka, v ktorej držal sklenenú guľu, zhybla. Len tak-tak ju v nej udržal. Guľa bola
zrazu ako magnet priťahovaná k zemi, akoby sa sama rozhodla roztrieštiť a zmariť jeho nádeje. Ostrov takmer
mŕtvych sa rozhodol bojovať o Teovu dušu.
Vedel, že nastal rozhodujúci okamih.
Zaprel sa a ťahal sa proti sile, ktorá náhle naberala na svojej moci. Akoby sklo a podlahu spájalo príliš
krátke oceľové lanko. Barnabáš zatiahol a pocítil odpor, ktorý však povolil a vrazil do gule, čo držal.
Konečne zmĺkol.
Podvihol guľu pred tvár. Fascinovane sledoval výjavy, ktorými sa znenazdajky zapĺňala.
Priezračné sklenené vnútro vyplnil výjav troch turistov. Dvaja sa naťahovali k tretiemu, ktorému sa práve
pošmykla noha a visel zo skaly.
Imbecilní milovníci adrenalínu! – uľavilo si v duchu falošné médium – zliezať skaly bez istenia! Iba pre ten
pocit! A potom sa divme, že sa postupne stiahneme do priepasti! Jeden druhého!
Pošmyknutá noha a spôsobenie nešťastia oboch priateľov. To musela byť potupa!
Obraz však vystriedal čierny oblak, akoby ho do skla fúkol zázračný sklenár. Pochmúrnosť sa rozšírila až
po okraje a vyliezala z nej namodralá chniapajúca ľudská ruka, ktorú aj s čiernym oblakom zmietlo otočenie
hodinového ciferníka, ktorýsa nečakane vynoril, a po jedinom rýchlom otočení ručičiek zmizol. Guľa
mu naznačovala, že klientov brat sa nachádza kdesi mimo času, čo aj on sám dobre vedel. Barnabáš však
ďalej zaujato sledoval, ako v jej strede postupne vyrastá drobný ľadový, no možno rovnako sklenený,
strom. Z jeho kmeňa vyrašili široké konáre, ktoré razom posiali drobné výhonky. Priblížil si guľu
k zelenému oku a zvedavo skúmal jej obsah.
Zdalo sa mu, akoby medzi vetvami, v sklenenej hĺbke stromu, čosi bolo. Čosi drobné a farebnejšie. Zachytil
odlesky farieb.
Potom sa však výhonky rozochveli.
A strom doslova praskol, premeniac sa na spŕšku skleného prachu.
Sklenená guľa mu už nekládla žiaden odpor. Rozbil mu sny, rozbil mu všetko, v čom sa vo svojej hlave
práve pohyboval.
„Buď si voľný, alebo si práve postúpil na ďalší level,“ nahlas skonštatoval, vlastne celkom neistý, Barnabáš.
Radšej si od jeho brata nechá zaplatiť, až keď zistia výsledky.
Prístroje, na ktoré bol napojený, začali nahlas pípať, keď sa pulz Teovi nečakane zrýchlil.
***
Nemocničnú izbu zalieval ostrý neón. Za oknami sa znášal večer presýtený horúcim vzduchom na sklonku
leta.
Slnko pozvoľna zapadalo.
A Teo konečne otvoril oči.
Kóma sa pretrhla.
Nekonečne dlhý sen, ktorý sa mu však sníval, v jedinom okamihu upadol do zabudnutia.
stránka 17