„To nie je les,“ šepol, ale potom si uvedomil, že priatelia dole ho nepočujú.
Sklopil pohľad a vykríkol na dve bodky, ktoré k nemu vzhliadali.
„To nie je les! Je to sklenený ostrov!“
Pretože všade, kam pozrel, videl stromy. Lenže pri istej hranici vymizli. Z výšky zreteľne zbadal, že sa ocitli
na kúsku zalesneného ostrova.
A vôkol neho nebolo nič. Iba riedka, vznášajúca sa hmla.
A za ňou belostná prázdnota.
***
Ten, už napohľad čudák, stál v najtemnejšom mieste domu - v knižnici čiernej ako noc, bez okien, kde
všetky štyri steny podlhovastého priestoru tvorili police z čierneho lakovaného dreva, s rovnako tmavými
posuvnými rebríkmi.
Brat Tea Otomara zatiaľ sedel v chodbe za dverami. Klientov si nepúšťal do svojej pracovne a žiadne médium
by to nemalo robiť. Každý podnikateľ si predsa potrebuje zachovať svoje „výrobné tajomstvo“.
V knižnici horeli čierne sviece. Médium, ktoré Teov zúfalý brat vyhľadal, trochu pestro poobliekaný mladík,
umeleckým menom Barnabáš, teraz dýchal starobou presiaknutý papierový vzduch, ktorý sa šíril
z políc preplnených knihami.
Postával nad pracovným stolom. Držal v ruke otvorenú knihu, ktorej dvojstrany boli husto popísané latinčinou
podozrivo hnednúcim, kedysi určite krvavo červeným, atramentom. V druhej ruke držal sklenenú
guľu, veľkú ako svoja dlaň.
Potichu, sústredene, s dvojfarebnými očami (modrým a zeleným okom) ako v tranze napoly zastretými
viečkami, odriekaval potrebné zaklínadlá.
Trochu sa zapotil, kým prišiel na možné riešenie. Teo nebol posadnutý, podľa toho, čo brat hovoril, preto
nemohol použiť Príručku exorcistu. Vyvolať ducha, čo si ho ukoristil, vôbec nešlo, pretože si ho nikto neukoristil,
a tiež preto, že v podstate Barnabáš žiadne skutočné médium nebol. Vlastne v ňom samotnom asi
nebola ani štipka kúziel... mal len správne knihy, ktoré jeho podivná rodina zbierala už po celé stáročia. Ak
by išlo o ducha, mohol by tak nanajvýš použiť zväzujúce kúzlo, a potom Tea z ničoty vyhrabať
a privolať...ale dopekla! Prečo v tom nemohol byť obyčajný duch! – Barnabáš tak trochu znervóznel.
Nakoniec sa teda rozhodol zničiť svet, v ktorom bol Teo zadržiavaný.
Rozhodol sa ukradnúť mu sny, ktoré ho momentálne trápili.
Čím dlhšie sa so zariekadlami hral, tým viac pôsobili. Keď plamienky sviečok z čista jasna doslova vzbĺkli
a začali sa ťahať do výšky, Barnabášove oči sa na okamih rozšírili, jeho ústa však vo verklíkovaní slov, čo by
sa na prvé počutie každému zdali ako nezmysel, nepoľavili.
V skutočnosti vlastnil nesmierne silné knihy a nebál sa ich použiť, okrem jedinej, ktorej sa od strachu stáročia
už nikto nedotkol. Vraj vedela čitateľovi spôsobiť smrť už po jedinom dotyku. Zarábať si teda prezentáciou
ako médium nebol problém. Ale aj tak dúfal, že sa za ním nepoberú aj príbuzní tých ostatných
dvoch! Bolo to celé trochu zložité.
Dostať sa v trojici do rovnakého stavu! Tomu sa naozaj hovorí náhoda. Veľmi neobvyklá náhoda!
Sviece za ním blkotali a svojím medovým svetlom mu oblizovali mliečne bledú tvár a heterochromické
oči.
stránka 16