retu a podídem ku kuchynskému oknu. Nechutí mi.
Zahasím ju o rám okna, ignorujúc fakt, že ho tým
zašpiním. Stojím tam ticho a počúvam dážď. Občas
mám ešte výčitky svedomia, že som mala možno
viac, ako som si zaslúžila. Bola som sebec. Teraz
som apatická a nemôžem spávať. Smútok sa stal
mojou súčasťou a len občas ho zaženie smiech mo-
jich dvoch detí. Nezostáva mi nič iné, iba sa pre-
budiť z naivity…
úryvok z knihy Nad priepasťou (autor: Maria
Havranová), s. 8-9, vydavateľstvo Brána, rok 2018
autor: Andrea Fašková
„Niečo som našiel, poď sa pozrieť,“ oznámil Samo,
podvihol si okuliare a displej mobilu obrátil ku mne.
Oči sa mi ale nezaleskli ako jemu.
„Múzeum dediny v prírode?“ prečítala som mier-
ne sklamaná. Nie, takto si rozhodne nepredstavu-
jem výlet v rámci školského štvordňového výletu na
chatách, obzvlášť, keď tu je aj Áron – moja tajná
láska.
Zrazu sa dvere rozleteli. Stál v nich Áron, ktorý je
so Samom ubytovaný v tejto izbe. „No čo? Našli ste
niečo, kam by sme mohli zajtra zájsť?“ Posadil sa na
stoličku oproti nám.
Srdce mi poskočilo a podvedome som si začala
krútiť svoje hnedé vlasy medzi prstami. „Len nejaké
trápne múzeum dediny v prírode,“ predbehla som
Sama a kvalitne sa začervenala.
Po krátkej chvíľke ticha sa Áron zasmial: „Presne
tak by som nazval jeho nápad aj ja!“
Pousmiala som sa nevšímajúc si Samovu ryšavú
hlavu, ako ňou nesúhlasne krúti. „Okej,“ dodal na
svoju obranu a pustil mobil, ktorý jemne dopadol
na perinu, „máte nejaký lepší nápad? Lebo tu upro-
stred lesa skapal pes.“ Na protest si na hrudi prekrí-
žil ruky.
„Vlastne, o niečom by som vedel,“ nahol sa k nám
Áron, „ale musíte to udržať v tajnosti, inak sa tam
nahrnie celý zvyšok triedy, jasné?“ Prikývli sme.
„Keď som sa včera večer tajne prešmykol dole do
krčmy, opýtal som sa barmana, či nemajú v okolí
niečo zaujímavé pre mladých. Odporučil mi Escape
room – je to síce dvadsať kilometrov odtiaľto, ale
môžeme ísť mojím autom. Učkám povieme, že ide-
me do toho múzea a vybavené. Čo vy na to?“
„Ja som za,“ rozšírili sa mi oči.
„Keď ja neviem,“ zaváhal Samo, „nikde na nete
som zmienku o nejakej Escape room nenašiel.“
„Možno len neobjavili čaro internetovej reklamy,“
dodal Áron. „Čoho sa bojíš? Ak tam nič nenájdeme,
proste odídeme.“
„Tak dobre,“ a bolo rozhodnuté.
...
„To títo idú tiež s nami?“ znechutene sa zatvárila
Lujza - Áronova priateľka. Bože, a tak veľmi som
dúfala, že s nami nepôjde a radšej bude s babami
rovnakej krvnej skupiny sedieť vo vírivke
a ohovárať všetkých navôkol.
„Zlatko, prosím ťa. Sú to moji kamaráti,“ bozkom
na čelo sa jej snažil vyrovnať práve vzniknuté vrás-
ky, „a ako sa hovorí: viac hláv – viac rozumu.“
„Tým chceš naznačiť, že som hlúpa? Aká ti vďa-
ka!“ vypľula žuvačku do trávy a sadla si do bavorá-
ka, pričom nezabudla hádam stokrát zatriasť tým
jej vyperoxidovaným copom.
Autorádio malo po vydarenom začiatku celou ces-
tou monológ. Prišlo mi to ako večnosť. Išli sme krí-
žom cez smrekový les. Jamy sa objavovali stále čas-
stránka 18