lepšie, Diniel. My máme povolené všetko. Chceš
vidieť svojho smrteľníka a tie svoje roztomilé detič-
ky? Stačí si povedať.“
Luskla prstami a pred nami sa objavili železné
dvere visiace vo vzduchu. Otvorila ich a keď som
uvidela, čo bolo za nimi, zalapala som po dychu.
Pozerala som sa priamo na Nicholasa. Sedel na po-
hovke a čítal knihu. Netušil, že ho sledujeme. Dvo-
jičky sedeli na koberci vedľa pohovky a hrali sa
s kockami.
Kdesi hlboko v hrudi som zacítila bolesť. Tam, kde
som mala ešte prednedávnom dušu. Predstavila
som si, čo by asi povedali, keby ma teraz uvideli,
keby pochopili, čo sa so mnou stalo.
Obrátila som sa k Lilith. „Ďakujem,“ povedala
som, „takto to stačí.“
Zatvárila sa takmer prekvapene. „Si si istá?“ opý-
tala sa. „Nechceš ísť za nimi? Môžeš. Nie je v tom
nijaký trik. Tu dole ti fandíme, dievča.“
„Nie.“ Stála som si za svojím. Stačí mi vedieť, že sú
v bezpečí a z nejakého dôvodu som vedela, že Lilith
sa o to postará. Sú to už síce tisícročia, ale stále si
pamätám, ako sa tvárila vtedy v Záhrade; keď ju
Adam odmietol, pretože sa mu odmietla podvoliť.
Zranene a sklamane.
„Tak dobre,“ povzdychla si a dvere zmizli. „Mám
dvoch démonov, dávajú na nich pozor, dňom i no-
cou. Tie tvoje deti sú výnimočné, Diniel. Nemôžeme
dovoliť, aby sa dostali do rúk Nebu. Ver mi. Vôbec
by sa ti to nepáčilo.“
Jeden z démonov, ktorý ju sprevádzal pokrútil hla-
vou. „Ani trocha. Sú to dosť karieristi. A sú posad-
nutí dokonalosťou. Ale to už asi vieš.“
Striaslo ma.
„A čo Gabriel?“ opýtala som sa. Poškriabala som
ho, ušla a zavrela ho v mojom vlastnom väzení. Ur-
čite neskáče od radosti.
Lilith mávla rukou. „Zmizol odtiaľ v momente, ako
si za sebou zavrela tie dvere. Podľa mňa je späť Ho-
re a vylizuje si rany. To mu ale nebude trvať dlho.
Pôjde po tebe a tvojich deťoch. Ty môžeš kľudne
zostať tu, teraz, keď si Padla to nikomu nebude pre-
kážať. Teraz si jednou s nás.“ Žmurkla na mňa.
Nemôžem
tomu
uveriť.
Lilith,
jeden
z najobávanejších démonov Pekla, Luciferova Dru-
há Pravá ruka (jeho Prvá Pravá ruka je údajne Beel-
zebub) na mňa žmurkla.
Bolo toho na mňa veľa. Vyčerpane som klesla na
najbližšiu stoličku. Bola to jedna z tých vratkých,
plastových stoličiek, aké majú v čakárni u lekára.
Samozrejme, že také majú v Pekle. Nedá sa na nich
poriadne oprieť.
Lilith si predo mňa čupla, takže mi hľadela priamo
do tváre. „Teraz si démon, Diniel. Si jedna z nás.
Sme spojenci. Zabudni na všetko, čo si o Pekle po-
čula. Som si istá, že sa ti tu bude páčiť.“
Znova na mňa žmurkla a hoci vo mne stále bolo
niečo, čo sa tomu priečilo, verila som jej, hoci takto
tom si Peklo rozhodne nepredstavovala. Na Zemi
som sa ale naučila, že človek musí niekedy brať, čo
mu ponúkajú a vyťažiť zo situácie čo najviac.
Pohodlne som sa oprela a rozhliadla sa po svojom
novom domove.
ORIGINÁLNY ÚRYVOK
Som zajatá vo väzení vlastného ja a neviem, či to
prežijem bez ujmy na duševnom zdraví. Mám totiž
dojem, že mi úplne preskočilo. Nebo predo mnou
zatvorilo dvere a peklo ma pozvalo do svojho domu.
Jeho pozvanie som prijala dobrovoľne a bez
akýchkoľvek výčitiek. A teraz tu sedím sama a bez-
radná. Túžim a chcem, ale už nemôžem.A zabrániť
v tom mi nedokážu ani dvojičky.
Fajčím tretiu cigaretu, neprítomne pozerám, ako
vonku prší a rozmýšľam, ako ďalej žiť. To, čo ma
ešte pred pár mesiacmi tešilo, je preč. Odkráčam
potichu do kuchyne. Nedotknutá večera na mňa
neprítomne hľadí. Stojím tam a rozmýšľam, čo
s ňou urobím. Nepociťujem hlad. Necítim už nič.
Jednou rukou schmatnem tanier a jeho obsah
skončí v koši na odpadky. Druhou rukou si uhladím
vlasy, v ktorých sa mi začali objavovať prvé šediny.
Mala by som si ich zafarbiť. Zapálim si ďalšiu ciga-
stránka 17