Abdon Letný špeciál/2019 Abdon_letný špeciál 2019 | Page 18

lepšie, Diniel. My máme povolené všetko. Chceš vidieť svojho smrteľníka a tie svoje roztomilé detič- ky? Stačí si povedať.“ Luskla prstami a pred nami sa objavili železné dvere visiace vo vzduchu. Otvorila ich a keď som uvidela, čo bolo za nimi, zalapala som po dychu. Pozerala som sa priamo na Nicholasa. Sedel na po- hovke a čítal knihu. Netušil, že ho sledujeme. Dvo- jičky sedeli na koberci vedľa pohovky a hrali sa s kockami. Kdesi hlboko v hrudi som zacítila bolesť. Tam, kde som mala ešte prednedávnom dušu. Predstavila som si, čo by asi povedali, keby ma teraz uvideli, keby pochopili, čo sa so mnou stalo. Obrátila som sa k Lilith. „Ďakujem,“ povedala som, „takto to stačí.“ Zatvárila sa takmer prekvapene. „Si si istá?“ opý- tala sa. „Nechceš ísť za nimi? Môžeš. Nie je v tom nijaký trik. Tu dole ti fandíme, dievča.“ „Nie.“ Stála som si za svojím. Stačí mi vedieť, že sú v bezpečí a z nejakého dôvodu som vedela, že Lilith sa o to postará. Sú to už síce tisícročia, ale stále si pamätám, ako sa tvárila vtedy v Záhrade; keď ju Adam odmietol, pretože sa mu odmietla podvoliť. Zranene a sklamane. „Tak dobre,“ povzdychla si a dvere zmizli. „Mám dvoch démonov, dávajú na nich pozor, dňom i no- cou. Tie tvoje deti sú výnimočné, Diniel. Nemôžeme dovoliť, aby sa dostali do rúk Nebu. Ver mi. Vôbec by sa ti to nepáčilo.“ Jeden z démonov, ktorý ju sprevádzal pokrútil hla- vou. „Ani trocha. Sú to dosť karieristi. A sú posad- nutí dokonalosťou. Ale to už asi vieš.“ Striaslo ma. „A čo Gabriel?“ opýtala som sa. Poškriabala som ho, ušla a zavrela ho v mojom vlastnom väzení. Ur- čite neskáče od radosti. Lilith mávla rukou. „Zmizol odtiaľ v momente, ako si za sebou zavrela tie dvere. Podľa mňa je späť Ho- re a vylizuje si rany. To mu ale nebude trvať dlho. Pôjde po tebe a tvojich deťoch. Ty môžeš kľudne zostať tu, teraz, keď si Padla to nikomu nebude pre- kážať. Teraz si jednou s nás.“ Žmurkla na mňa. Nemôžem tomu uveriť. Lilith, jeden z najobávanejších démonov Pekla, Luciferova Dru- há Pravá ruka (jeho Prvá Pravá ruka je údajne Beel- zebub) na mňa žmurkla. Bolo toho na mňa veľa. Vyčerpane som klesla na najbližšiu stoličku. Bola to jedna z tých vratkých, plastových stoličiek, aké majú v čakárni u lekára. Samozrejme, že také majú v Pekle. Nedá sa na nich poriadne oprieť. Lilith si predo mňa čupla, takže mi hľadela priamo do tváre. „Teraz si démon, Diniel. Si jedna z nás. Sme spojenci. Zabudni na všetko, čo si o Pekle po- čula. Som si istá, že sa ti tu bude páčiť.“ Znova na mňa žmurkla a hoci vo mne stále bolo niečo, čo sa tomu priečilo, verila som jej, hoci takto tom si Peklo rozhodne nepredstavovala. Na Zemi som sa ale naučila, že človek musí niekedy brať, čo mu ponúkajú a vyťažiť zo situácie čo najviac. Pohodlne som sa oprela a rozhliadla sa po svojom novom domove. ORIGINÁLNY ÚRYVOK Som zajatá vo väzení vlastného ja a neviem, či to prežijem bez ujmy na duševnom zdraví. Mám totiž dojem, že mi úplne preskočilo. Nebo predo mnou zatvorilo dvere a peklo ma pozvalo do svojho domu. Jeho pozvanie som prijala dobrovoľne a bez akýchkoľvek výčitiek. A teraz tu sedím sama a bez- radná. Túžim a chcem, ale už nemôžem.A zabrániť v tom mi nedokážu ani dvojičky. Fajčím tretiu cigaretu, neprítomne pozerám, ako vonku prší a rozmýšľam, ako ďalej žiť. To, čo ma ešte pred pár mesiacmi tešilo, je preč. Odkráčam potichu do kuchyne. Nedotknutá večera na mňa neprítomne hľadí. Stojím tam a rozmýšľam, čo s ňou urobím. Nepociťujem hlad. Necítim už nič. Jednou rukou schmatnem tanier a jeho obsah skončí v koši na odpadky. Druhou rukou si uhladím vlasy, v ktorých sa mi začali objavovať prvé šediny. Mala by som si ich zafarbiť. Zapálim si ďalšiu ciga- stránka 17