Démoni sú pošpinení, poškvrnení a to sa odráža aj
na ich výzore. Majú rohy. Ich krídla očernejú
a skostnatejú. Majú pazúry.
Zatvorila som oči a zriekla sa svojej nebeskej pod-
staty.
Podobnú bolesť som nikdy predtým necítila. Bolo
to, akoby mi niekto vnikol do tela rozžeravenými
kliešťami a vytrhol odtiaľ všetko, čo ma robilo
mnou; všetko dobré, čo som kedy cítila, bolo preč.
Všetko, čo ma napĺňalo, odrazu zmizlo a v mojom
vnútri zostala len ničota, prázdnota.
V tom momente by som za iných okolností zrejme
zošalela, ale teraz som mala iné problémy. Ak mi
bol dotyk anjelskej čepele pred tým nepríjemný,
teraz som pociťovala hotovú agóniu a Gabrielova
prítomnosť ju len znásobovala. Zhlboka som sa
nadýchla a zahnala sa pravou rukou. Gabriel vykrí-
kol a odskočil, rukami si držal krk. Nôž spadol na
zem. Ustúpila som od neho. Ten pohyb ma zaviedol
bližšie k oknu, v ktorého sklenenej tabuli som za-
hliadla svoj odraz, svoju novú tvár. Výkrik, ktorý sa
mi vydral z hrdla nebol ľudský, ani anjelský.
Pokožka mi sčernela a popraskala, zuhoľnatela
ako mäso, ktoré necháte príliš dlho na ohni. Moje
oči boli červené a keď som sa pozrela na ruky, uvi-
dela som dlhé nechty, ktoré ma zachránili. Zahnuté,
čierne pazúry. Na dvoch z nich sa ešte leskla vlhká
Gabrielova krv.
Pohľad mi zaletel ku dverám. Stále boli pootvore-
né.
Gabriel sa začínal dvíhať, ľavú ruku si pritláčal na
krk a neveriacky na mňa pozeral. Oči mu planuli
modrým svetlom.
Bolo to teraz alebo nikdy.
Zašla som už príliš ďaleko na to, aby som sa mohla
vrátiť späť. Nesmiem sa obzerať.
V mysli som si vybavila Nicholasa a dvojičky,
a potešilo ma, keď som zistila, že spomienky na
nich zostali jasné a čisté, a môj Pád ich nijako neov-
plyvnil. Čoskoro ich zase uvidím. Musím tomu veriť.
Ku dverám som sa dostala rýchlejšie, ako sa Gab-
riel vôbec mohol spamätať. Otvorila som ich len
natoľko, aby som mohla prekĺznuť a silno som ich
za sebou zabuchla. Počula som len Gabrielov na-
hnevaný výkrik Diniel! a potom už nič.
Bola som v bielej ničote. Na jeden malý, šialený
moment som si myslela, že je to Nebo; potom som
si však uvedomila, že atmosféra je úplne iná.
„Ach, ušla mu, do pekla,“ povedal hlas, ktorý sa
ozýval odvšadiaľ. „A to nemal byť vtip.“
I napriek tomu sa niekoľko hlasov trhane zasmia-
lo. Obrátila som sa naspäť, smerom, kde boli dvere,
ale zmizli; všade sa rozprestierala len biela prázd-
nota.
„Hádam by si sa len nechcela vrátiť? Toto je neut-
rálne územie. Bez pomoci tu môžeš zostať naveky,
ak si nedáš pozor.“ Hlas sa ozval znovu a teraz už
prichádzal len z jedného miesta. Otočila som sa.
Stála za mnou trojica démonov a ich vodkyňa sa
samoľúbo usmievala. Urobila som krok dozadu. Po-
znala som ju. Stretli sme sa kedysi dávno.
V Záhrade, keď bola ešte človek.
„Lilith!“ povedala som.
„Vitaj medzi nami, sestrička,“ povedala a na moje
veľké prekvapenie sa jej samoľúby úsmev zmenil na
chápavý. „Teda, nie často ma niečo ohromí, ale mu-
sím povedať... odkedy ťa poslali na Zem, si plná
prekvapení. Nečudujem sa Gabrielovi, že stratil tr-
pezlivosť.“
Odrazu stála vedľa mňa a nadvihla mi bradu, aby
som sa jej musela pozrieť do očí. Boli čierne.
„Zamilovať sa do smrteľníka a mať s ním deti...
Wow! To nevidíme každý deň ani v Pekle. Si pekne
divoká, Diniel. Roztopašná. A teraz si jednou z nás.“
„Nechcela som Padnúť,“ povedala som.
Lilith a jej dvaja spoločníci sa rozosmiali.
„Tak prečo si potom tu? Hm?“ Lilith mi položila
ruku na plece a pevne stisla. Biela ničota sa zachve-
la a zmizla. Stáli sme v Pekle. „Padla si, Diniel. Padla
si, pretože Nebo nie je také dokonalé, ako to tam
hore predstierajú. Stačí, aby si trošku vybočila
z rady a odkopnú ťa ako špinavú handru. Tu ti bude
stránka 16