bol plný lásky, svetla a harmónie, tu pociťujem len
úzkosť a strach. Izby sú večne tmavé, steny ošarpa-
né a všade vládne taká hustá atmosféra mrazivého
ticha, že sa bojím vydať čo i len najmenší zvuk. Krá-
čam po špičkách.
Keď sa z niektorej izby ozve smiech dvojičiek, vza-
du na krku mi vstávajú vlasy dupkom a prosím Ne-
bo, aby sa zmilovali aspoň nad nimi. Viem však, že
ma nepočujú; keď som ešte bola tam Hore, náreky
z Pekla k nám nikdy neprenikli a mne ani len nena-
padlo zamyslieť sa nad tým, ako asi trpia hriešnici
a moji súrodenci, ktorí Padli.
„Hádam mi len nechceš nahovoriť, že mám aj inú
možnosť?“
Gabriel sa nahol dopredu, aby sa na mňa mohol
lepšie pozrieť. „Povedz nám, kam si ukryla toho
človeka a tie deti. Povedz nám to a na všetko za-
budneme. No tak, Diniel. Dávam ti druhú šancu.
Nechceš predsa skutočne Padnúť, alebo áno?“
Odtrhla som pohľad od okna a pozrela som na
neho. Jeho tvár sa mi vždy zdala láskavá a chápavá,
ale teraz som ho videla takého, aký naozaj bol. Na
Zemi som stretla ľudí, s ktorými by si rozumel; ľudí,
ktorí by urobili všetko preto, aby dosiahli svoj cieľ.
Spáchala som ten najhorší možný zločin; zamilo-
vala som sa do smrteľníka, ktorého som mala strá-
žiť. Síce ľutujem, ako to všetko dopadlo, ale ak by
som mala možnosť začať odznova, urobila by som
to isté. „Myslela som, že máš pod palcom celú armádu,
Gabriel,“ povedala som, „snáď len nemáte problé-
my s hľadaním obyčajného smrteľníka a dvoch de-
tí? Myslela som, že takému Rafaelovi stačí len lus-
knúť prstami a...“
Je to nekonečný paradox; anjeli nesmú poznať
lásku. Cez izbu preletel poryv vetra a odrazu som mala
na hrdle čepeľ noža. Gabriel sa neusmieval, ani ne-
mračil; jeho tvár bola maska. Tam, kde sa mi anjel-
ská čepeľ dotýkala pokožky, som cítila pálenie. To
je nemožné! Ten nôž nedokáže zraniť iného anjela;
skutočne som už Padla tak hlboko?
Už neviem, ako dlho som tu; môžu to byť dni
a môžu to byť roky. Každá hodina je rovnaká ako tá
predchádzajúca. Niekedy spím, len aby mi prešiel
čas, ale na mieste, kde čas v skutočnosti neplynie
a okolo vás je len Večnosť, to nemá význam.
Nakoniec za mnou prišiel sám Gabriel. Vošiel
vchodovými dverami a nechal ich pootvorené. Cez
tenkú škáru prenikalo biele svetlo. Zaujímalo ma, či
ho pustili Padlí, alebo mal vlastné kľúče. Posadil sa
na stoličku uprostred pochmúrnej kuchyne
a pohľadom zdesene prechádzal z preplneného po-
polníka na kôš plný skazeného jedla. Bolo to lepšie,
akoby sa mal pozerať na mňa; bývala som jedným
z najkrajších anjelov. Teraz som vyzerala ako una-
vená žena v strednom veku, ku ktorej život nebol
láskavý.
„Vieš predsa, že nemám rád, keď niekto nespolu-
pracuje, Diniel; zatiaľ som sa postaral o to, aby ťa
tu nechali na pokoji. Držal som nad tebou ochran-
nú ruku. Alebo chceš, aby som ju stiahol? Peklo je
oveľa, oveľa horšie ako táto pantomíma, ktorú si
zažívala doteraz.“ Pritlačil nôž silnejšie a takmer
som vykríkla. Takmer.
Pálilo to. Inštinkt, ktorý som predtým nemala, na
mňa kričal, aby som sa odtiaľ dostala preč, nech to
stojí čokoľvek. Máš krídla, šepkal mi. Použi ich. Máš
pazúry. Použi ich.
„Nechajú ťa tu dovtedy, kým nestratíš všetko, čo
z teba robilo jednu z nás,“ povedal vážnym tónom.
„Potom budeš jednou z nich. A už nikdy neucítiš
Milosť Neba. Skutočne to tak chceš?“ „Povedz mi, kde sú a možno sa o nich postarám ja
osobne a nepredhodím ich Peklu.“ Gabrielova tvár
bola tak blízko mojej, že mi stačilo len natiahnuť
ruku a mohla by som sa ho dotknúť. Jeho hrdlo bo-
lo predo mnou ako na podnose. „Možno by dovolili
aj tebe, aby si sa zabavila.“
Pozrela som von z okna. Krajina za ním vyzerala
rovnako ako vždy – bolo zamračené a pršalo. Pazúry. Anjeli nemajú pazúry, ani rohy, ani kožo-
vité krídla. Anjelské podstaty sú dokonalé.
stránka 15