dali kedysi rodičia namontovať už nebohej starej
mame, boli odchýlené.
Rozsvietila svetlo v mobile. Druhá ruka sa oka-
mžite ponorila do plecniaka a nahmatala pištoľ.
Schovala mobil a kľúče a odistila zbraň. Únava a
opojenie z vína boli razom preč. Paula cítila už iba
adrenalín. Dlaňou prudko roztvorila dvere a vošla
do bytu. Cez okno spálne dopadalo do predsiene
žlté svetlo pouličnej lampy. Paula sa obratne
presúvala z miestnosti do miestnosti a po
preskúmaní každého zákutia zvolala sama pre seba:
„Čisté!“ Na okamih sa cítila ako hrdinka z amer-
ického akčného filmu. Byt bol prázdny. Našťastie,
vydýchla si. Prichytiť vo svojom byte zlodeja pri čine
bolo to posledné, po čom teraz túžila.
Bezradne sa posadila na dlážku, chvejúcimi ruka-
mi zaistila pištoľ a vložila si ju medzi kolená hlavňou
namierenou na dvere. V plecniaku nahmatala mo-
bil. Vyťukala číslo stopäťdesiat osem a nahlásila
vlámanie.
Policajná hliadka dorazila o päťdesiat minút. Svet-
lovlasý detektív teatrálne zamával služobným preu-
kazom a zaodŕhal.
úryvok z knihy Stvorená objasňovať zločiny
(autor: Vojtech Beniczky), s. 147, vydavateľstvo
Elist, rok 2016
autor: Maya S. Adlerová
Som zajatá vo väzení vlastného ja a neviem, či to
prežijem bez ujmy na duševnom zdraví. Mám totiž
dojem, že mi úplne preskočilo. Nebo predo mnou
zatvorilo dvere a peklo ma pozvalo do svojho do-
mu. Jeho pozvanie som prijala dobrovoľne a bez
akýchkoľvek výčitiek. A teraz tu sedím sama a bez-
radná. Túžim a chcem, ale už nemôžem. A zabrániť
v tom mi nedokážu ani dvojičky.
Fajčím tretiu cigaretu, neprítomne pozerám, ako
vonku prší a rozmýšľam, ako ďalej žiť. To, čo ma
ešte pred pár mesiacmi tešilo, je preč. Odkráčam
potichu do kuchyne. Nedotknutá večera na mňa
neprítomne hľadí. Stojím tam a rozmýšľam, čo s
ňou urobím. Nepociťujem hlad. Necítim už nič. Jed-
nou rukou schmatnem tanier a jeho obsah skončí v
koši na odpadky. Druhou rukou si uhladím vlasy, v
ktorých sa mi začali objavovať prvé šediny. Mala by
som si ich zafarbiť. Zapálim si ďalšiu cigaretu a pod-
ídem ku kuchynskému oknu. Nechutí mi. Zahasím
ju o rám okna, ignorujúc fakt, že ho tým zašpiním.
Stojím tam ticho a počúvam dážď. Občas mám ešte
výčitky svedomia, že som mala možno viac, ako
som si zaslúžila. Bola som sebec. Teraz som apatic-
ká a nemôžem spávať. Smútok sa stal mojou súčas-
ťou a len občas ho zaženie smiech mojich dvoch
detí. Fakt, že v skutočnosti tam so mnou nie sú, mi
niekedy až tak veľmi neprekáža.
Peklo je vynaliezavé. Vedela som to vždy, ale vi-
dím to až teraz. Mala som počúvať Gabriela a jeho
dobre mienené varovania, ale bola som príliš se-
becká, príliš sebavedomá, príliš sústredená na
vlastné potešenie.
Anjel tak nemôže myslieť. To, čo som urobila, je
neodpustiteľné. Chcela som byť ako ľudia; to ne-
smieme. Teraz musím znášať následky svojich či-
nov.
Väzenie, ktoré mi Peklo pripravilo (mala som po-
dozrenie, že s Gabrielovou značnou pomocou), je
ako ušité na mieru. Tento dom, nič iné. Je to môj
vlastný, malý vesmír, do ktorého nikto nemôže
vstúpiť a ja nemôžem von. Som uväznená
v smrteľnom tele, ktoré podlieha času, ale nemô-
žem umrieť. Môj dom je presnou replikou domu,
v ktorom som tak krátko bývala s Nicholasom, ale
všetko v ňom je nesprávne. Zatiaľ, čo ten skutočný
stránka 14