lo do predsiene žlté svetlo pouličnej lampy. Paula
sa obratne presúvala z miestnosti do miestnosti a
po preskúmaní každého zákutia zvolala sama pre
seba: „Čisté!“
Na okamih sa cítila ako hrdinka z amerického akč-
ného filmu. Byt bol prázdny. Našťastie, vydýchla si.
Prichytiť vo svojom byte zlodeja pri čine bolo to po-
sledné, po čom teraz túžila. Bezradne sa posadila
na dlážku, chvejúcimi rukami zaistila pištoľ a vložila
si ju medzi kolená hlavňou namierenou na dvere. V
plecniaku nahmatala mobil. Vyťukala číslo stopäť-
desiat osem a nahlásila vlámanie. Policajná hliadka
dorazila o päťdesiat minút. Svetlovlasý detektív
teatrálne
zamával
služobným
preukazom
a zaodŕhal.
„Takže...“ začal a vytiahol malý zápisník a pero.
Ona na neho pozrela pohľadom, či si z nej robí dob-
rý deň. Strach a chvenie ju už prešli a dostavil sa
ľadový pokoj.
„Takže? To je to jediné, čo mi poviete?“ spýtala sa
ho sarkasticky, keďže ako súkromná detektívka
presne vedela, ako by sa malo postupovať. Svetlo-
vlasý muž sa pod jej pohľadom ošil, začínalo mu byť
nepríjemne, pretože táto pomerne mladá žena ma-
la skutočne prenikavý pohľad.
„Volali ste nám, pretože na vašom byte boli otvo-
rené vchodové dvere a vo vnútri sa svietilo. Je tak?“
Paula prikývla, presne z toho dôvodu volala, mu-
sel jej to teda opakovať? Teraz hlavne chcela, aby
zaistili všetko potrebné, a ona sa mohla uložiť do
svojej postele a konečne sa vyspať. Skôr než stihla
povedať čokoľvek ďalšie, k detektívovi prišiel jeden
z policajtov a čosi mu v tichosti povedal do ucha.
Svetlovlasý muž sa zatváril celkom prekvapene
a rukou mávol svojmu podriadenému, že môže ísť.
„Práve som sa dozvedel, že kolegovia sú hotoví,
takže tu skončili. Tiež mi však bolo povedané, že
vaše dvere nie sú priveľmi bezpečné a tak by som si
dovolil navrhnúť, ak budete súhlasiť, že tu pre
dnešnú noc ostanem a dám na vás pozor, pokým sa
vaše dvere neopravia.“
Paule takmer vypadli oči, no snažila sa to zamas-
kovať. Vôbec sa jej nepáčila predstava, že je s ňou
ešte niekto ďalší v byte. Musela však uznať, že
s tými dverami mali pravdu, neboli viac bezpečné.
„Prosím, gauč máte k dispozícii,“ mávla rukou
smerom k jednoduchému gauču, ktorý pôsobil cel-
kom prijateľne. Detektív jej kývol hlavou na znak
vďaky a pohľadom vyprevadil svojich kolegov. Jed-
nému z nich ešte čosi povedal a potom sa za unifor-
movanými zavreli dvere.
Paula sa trochu nemotorne odvliekla do sprchy,
zatiaľ čo sa detektív usadil na gauči a počúval zvuk
tečúcej vody. Hlavou mu behali myšlienky na ženu,
ktorá ho pred necelými dvoma mesiacmi zaujala.
Potreboval sa k nejako dostať, pretože ju potrebo-
val vidieť a cítiť. Bol ochotný spraviť čokoľvek.
Zámok na dverách od kúpeľne cvakol, dvere sa
otvorili. Vedel, že sa nemôže otočiť, pretože by to
bolo neslušné. Aj napriek tomu všetkému sa otočil
a nedokázal sa vynadívať. Paula očividne zabudla,
že v jej byte sa nachádza aj niekto iný ako len ona,
a premávala sa tam len v uteráku omotanom okolo
tela. Detektív sťažka prehltol, no ovládol sa a jemne
si odkašľal. Paula sa prebrala z akéhosi tranzu
a s vytreštenými očami pozrela na detektíva. Roz-
behla sa k svojej spálni, avšak mala stále mokré no-
hy a šmykla sa. V celej svojej kráse sa natiahla na
zemi a svetlovlasý detektív sa k nej rozbehol.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa jej, keď k nej natiahol
ruku. Paula ju vďačne prijala a pridržiavajúc si ute-
rák okolo seba sa postavila na nohy.
„Vďaka,“ poďakovala ticho a chcela sa vybrať do
svojej izby a konečne sa obliecť. Detektívova ruka
ju však zadržala. Zmätene sa na neho otočila, pre-
tože vôbec nečakala, že jeho tvár bude tak blízko
tej jej. Nahol sa k nej ešte bližšie a pobozkal ju.
ORIGINÁLNY ÚRYVOK
Sťažka vystúpila z výťahu a z vrecka vylovila
zväzok kľúčov. Na schodisku náhle zhaslo svetlo.
Inštinktívne nahmatala mobil, aby si posvietila na
dvere. Odrazu ustrnula. Z úzkej škáry presvitalo
svetlo. Bezpečnostné dvere prvej generácie, ktoré
stránka 13