tejšie a častejšie, až im asfalt napokon úplne ustú-
pil. Ocitli sme sa na lesnej ceste.
„Ideme správne?“ prehovorila som.
„Určite, iné odbočky cestou neboli a ten barman
ma na zhoršenú vozovku upozornil. Za chvíľu bude-
me na mieste, neboj,“ upokojil ma Áron. Mal prav-
du, skutočne sme po pár metroch narazili na nejakú
budovu. Jej ošarpané steny sa skrývali medzi šuštia-
cimi brezami. Zastali sme hneď pred vchodom, kto-
rý nás varoval: Escape room, vstup len na vlastné
riziko.
„Vidíte, sme tu správne,“ Áron sa šibalsky usmial
a zamkol auto, „tak ideme na to, nie?“
„Nech to už máme za sebou,“ Lujza zdvihla nos
a provokatívne ho chytila za rameno.
Otvorili sme vŕzgajúce dvere. Len Samo ostal stáť
pri aute: „Mám z tohto miesta zlý pocit. Nepáči sa
mi to.“
„Ale no tak. Sľubujem, že to bude zábava,“ podala
som mu ruku. Chvíľu sa na ňu díval, no napokon sa
jej chytil.
...
„Dobrý deň,“ pozdravili sme starého pána sedia-
ceho za masívnym stolom.
„Vitajte, mládežníci,“ artikuloval pomaly. Jeho
hrubý hlas spolu s dlhými fúzami a popolníkmi na
očiach mi pripomenul starého otca, „prišli ste si
zahrať našu únikovú hru?“
„Práve preto sme tu,“ predstúpil Áron. „Aké je
vstupné?“
„To záleží na vás,“ záhadne sa na nás pozrel ded-
ko.
„Ako to myslíte?“ opýtala som sa.
„Čím viac úrovní zvládnete, tým menej zaplatíte.
Ak do hodiny vyriešite celú záhadu, máte to zdar-
ma. To sa však ešte nikomu nepodarilo.“
„Teda sa platí až pri odchode? Supiš!“
„Najprv by som vás však chcel požiadať o podpis,
že beriete na seba všetku zodpovednosť v prípade
akéhokoľvek zranenia,“ podával nám papiere
a pero.
„Hovoríte, že je to nebezpečné?“ zakňučal Samo.
„Toto opatrenie som zaviedol odvtedy, čo si jedno
dievča zacviklo prsty do šuplíka a následne odo
mňa s pomocou šikovného právnika vysúdila pekné
prachy.“
Zaváhal, ale nakoniec prikývol: „No tak dobre, kde
to mám podpísať?“
Odovzdali sme mu podpísané papiere.
„Výborne, mládež. Teraz posledné opatrenie: po-
prosím, aby ste sem odložili všetky mobily alebo iné
pomôcky, aby hra prebehla korektne,“ natrčil nám
škatuľu, ktorú sme poslušne naplnili svojimi cen-
nosťami.
...
Prvých päť nápovied sme prelúskali ako nič. Na
stole boli odkazy na rôzne osoby, ktorých zložky
sme mali hľadať po celej miestnosti. Poskladaním
číslic ich roku narodenia sme mali odomknúť trezor
s ďalšou omrvinkou. Téma tejto escape room, ako
nás dedko upozornil, je psychiatrická liečebňa. Pre-
to aj miestnosť samotná vyzerala ako nemocničná
izba s plechovými skrinkami, bielym stolom
a stenami vykladanými mäkkými „vankúšmi“. Po-
chopiteľne chýbala kľučka.
„Mám to, mám poslednú zložku!“ s radosťou som
vykríkla.
„Skvele, Miška! Poď, skúsime tam nahodiť ich ro-
ky narodenia,“ popohnal ma Samo. Trezor bol na
desať číslic.
„Skúsime to najprv chronologicky, ale pochybu-
jem, že to bude také jednoduché.“
„Počkaj, nech si ich usporiadam... Je to: Jozef - 68,
Gustáv - 71, Anna - 80, Ján - 89 a Milena - 94.“
Na naše veľké počudovanie sa dvierka trezoru
otvorili.
„Hračka,“ pomädlil si ruky Áron.
stránka 19