„A toto akože nikto iný okrem nás nerozlúskol?
Pche, trapky,“ mávla rukou Lujza, i keď sa jej počas
celej hry nepodarilo nájsť ani jednu nápovedu. slová ako: mňa to nebaví, už nech je koniec, učka
smrdí... nadávky nespomínajúc.
Samo z trezora vytiahol hrdzavý kľúč, baterku
a skrčený papier s čudnými znakmi. „Zobral niekto tú zložku?“ Pozreli sme na seba,
ale vedeli sme, že nikto okrem baterky nič nebral.
Dokonca aj kľúč sme nechali v zámku.
„Ako to máme prečítať?“
Typická Lujza, pomyslela som si. Ale tie znaky som
tu už predsa niekde videla: „Prehľadajte zložky!
Som si istá, že v jednej budú fotografie tých zna-
kov!“
Začali šušťať papiere a pomyselné bingo sa ozvalo
práve od Árona: „V Anninej zložke je aj ich preklad.
Miši, ty si hlavička!“ Samozrejme, že mi to policho-
tilo.
„Takže, odkaz vraví Dí-vaj sa za to, čo vi-díš... Dívaj
sa za to, čo vidíš? Akože za tieto skrinky?“
„Možno tam budú tajné dvere, do ktorých zapad-
ne tento kľúč.“ Odtiahli sme tú opachu na kraj, no
bola tam len holá stena.
„Hm, čo ak mali na mysli obloženie miestnosti?“
Naraz sme sa rozbehli k vankúšikom a hľadali niečo
podozrivé. Prekvapivo našla tajnú zámku práve Luj-
za. Bola ukrytá medzi švami.
„Výborne, zlati! Len tak ďalej!“
Tajné dvere sme s námahou otvorili. Čo nás ale
čakalo za nimi, sme vôbec netušili. Tma. Len tá na
nás pozerala. A my na ňu.
„Podaj mi baterku,“ šepol na mňa Samo. Svetlo
odhalilo dlhú chodbu, po krajoch sa ťahali závesy.
„Poďme, čas nám beží.“
...
„Opäť sú tu tie isté znaky!“ vykríkol Áron.
„Na mňa nepozerajte, ja som sa bála už na tej
chodbe,“ zahlásila Lujza.
„Ale no táák, stále narážaš na tie zvuky zavíjania,
ktoré sme počuli? Bola to nahrávka, čo sme pohy-
bom spustili. Ale nech len nekecám, vrátim sa po tú
zložku sám. Daj mi baterku,“ kývol Áron na Sama
a vrátil sa do predošlej izby.
Chvíľu ticha prelomil Samo: „Ako sa vám zatiaľ hra
pozdáva?“
„Celkom ujde, no obávam sa, že ju nestihneme
dohrať,“ dodala som. Lujza sa nám otočila chrbtom
a dívala sa von oknom. Bez svojho mobilu sa isto
musí veľmi nudiť.
„Inak, Miška? Keď sa vrátime domov, mohol by
som ťa... em, pozvať do kina?“
„Ou, vieš... ja do kina ani nechodím a myslím, že
dnešné filmy za veľa nestoja,“ musela som sa nejak
vyhovoriť. Nechcela som mu dávať plané nádeje.
Ale keď som videla jeho sklamaný výraz, tak som
nezabudla dodať: „Ale mekáčom nepohrdnem.“
Oči sa mu hneď rozžiarili: „Skvele, to som veľmi...“
„Pozor!“ vykríkla Lujza a utiekla od okna.
Prásk!!!
Zrazu zarinčalo sklo. Preletelo ním niečo tvrdé, čo
udrelo Sama priamo do hlavy. Padol na zem ako
vrece zemiakov. Obe sme od hrôzy zjačali.
Nová miestnosť, nové záhady. Táto vyzerala ako
izba pre návštevy. Boli tu zamrežované okná, stolič-
ky a stoly predelené sklom. Hodiny ukazovali 10:42,
teda máme už vyše polovicu hry za sebou. Možno
je toto posledná miestnosť. „Samo! Samo, prosím, preber sa! Samo!“ začali
sme mu dvíhať hlavu. Na rukách sa nám objavila
jeho krv. Rýchlo som si vyzliekla tričko a silno ho
pritlačila na ranu.
„Prezrite vyryté nápisy na stoloch, možno tam ná-
jdeme ďalšie vodítko.“ „Ja, ja neviem. Zrazu som zbadala človeka. A on
zbadal mňa,“ triasla sa, „a potom sem hodil tento
kameň,“ zdvihla ho z podlahy, „je na ňom odkaz.“
Stoly mi pripomínali školské lavice, ktoré zdobili
„Čo sa vlastne stalo?“
stránka 20