Stonám, kvílim bez nádeje,
a potkan sa mi len smeje.
Jeden hryz a jeden vzlyk,
nemám srdce ani dych.
ORIGINÁLNY ÚRYVOK
Zobudím sa s výkrikom a bleskovo sa posadím. Oči
skúmavo obiehajú kúty izby. Znovu tá istá nočná
mora! Preplnené lode a lietadlá vypľúvajú hordy
špinavých a otrhaných ľudí. Dav ma pohlcuje. V
poslednej chvíli sa mi podarí vyhrabať z tej špiny.
Poobzerám sa a uvedomím si, že sa oproti mne
ženie ohromné množstvo potkanov. Žerú všetko, čo
im stojí v ceste. Vidím ľudí miznúť pod tichým kro-
kom potkaních labiek. Za nimi ostávajú len kosti
trčiace ako pahýle stromov k nebu. Blížia sa ku
mne. Obrátim sa a utekám. Bežím z posledných síl.
Blížim sa k solídne vyzerajúcemu betónovému
obydliu. Už som pri dverách. Odrazu sa objaví
zamračená tvár a… Zabuchne dvere. Medzi zá-
rubňou a dverami mi ostanú prsty. Kričím od boles-
ti. Za sebou počujem šum blížiacich sa potkanov.
úryvok z knihy Ďalší psí deň (autor: Viktória Lau-
rent Škrabalová), s. 61, vydavateľstvo Q111, rok
2013
autor: Tomáš Beník
Bennetova vila je monumentálna historická budo-
va týčiaca sa uprostred rozľahlej zelene. Biele steny
domu už z diaľky doslova kričia a okolité ihličnaté a
listnaté dreviny dodávajú tomuto miestu vidiecky
nádych. Človek tu rýchlo zabudne na fakt, že len
niekoľko míľ odtiaľto sa rozprestiera mesto s ná-
zvom New Orleans. Presúvame sa k budove a pod
kolesami auta chrupčí hrubý šedý makadam. Sledu-
jem okolie aj budovu a zamýšľam sa nad tým, ako
sa na takomto mieste asi tak žije. Iste, o chvíľu to
budem môcť zistiť na vlastnej koži aj sama, no
predpokladám, že na tomto mieste je život ako v
rozprávke. Nijaké mesto, ani znečistený vzduch z
výfukových plynov, len samá zeleň a ticho. Lenže
tento dom je pre jedného príliš veľký. Prečo sa Ben-
net rozhodol, že sa sem presťahuje? To sa tu necíti
osamelo? Nechýba mu spoločnosť? Alebo tento
dom kúpil s víziou budúcnosti, v ktorej videl milujú-
cu manželku a ich deti? To sa na neho nepodobá,
no jeden nikdy nevie. Zastavíme a ja poslušne ča-
kám, kým šofér vyskočí z auta a otvorí mi. Až po-
tom vystúpim a prezriem si dom ešte raz. „Páni!“
zanôtim užasnuto a šofér sa na mňa milo usmeje.
„Krása, však?“
„To áno. Je tu prekrásne.“
„Škoda, že tu nemôžeme dlho zostať.“
„To už je náš údel...“
Ešte šťastie, že vodič zastavil auto až pri záhrad-
nom domčeku, čiže asi tridsať metrov od vily. Strá-
žam teda neprišlo nič podozrivé. Konkrétne jedné-
mu strážcovi v búdke pri vchode. Bol už v takom
stereotype, že nám venoval len letmý pohľad, keď
nás púšťal. Krátko po tom, čo sme prešli bránou,
John vystúpil z auta, vtrhol do tej búdky a ubodal
ho. To bolo až príliš jednoduché. Bez problémov
sme teda postupovali autom ďalej a zastali na tom
mieste za vilou.
Bennet nevedel, že vieme, že pod svojou vilou má
miestnosť, kde sú takí zaujímaví ľudia, pracujúci
proti našim druhom z iných spriatelených organizá-
cií a skupín, bojujúcich proti tomu prekliatemu
americkému systému. Chceli sme všetci najprv vy-
riešiť veci pokojnou cestou, ale keď naša vláda na
stránka 3