autor: Bianka Knutová
Padá ľud ako kocky domina,
Zobudím sa nečakane, a mňa čoraz väčšia hrôza obopína.
nikto nemal toto v pláne. Kosť sem, kosť tam, ničota,
Blesk udrel a počuť hrom, po ľuďoch niet ani stopa.
sadnem si tam, v kút ten dom.
Potkaní humus sa na mňa valí,
Oči bežia ako lane, a ja rýchlo od nich pálim.
skúmajú tej izby stráne. Posledný dych ma len drží.
Zas a znovu dookola, Dokedy to vydržím?
rovnaká, tá istá mora!
Zrazu nádej, dvere šťastia.
Lode ľudí vypľúvajú, Anjela pomoci som možno našla.
pokoja mi zas nedajú. A žiaľ zrazu temná tvár.
Dav ma hrôzou pohlcuje, Prišiel chlad, nie svetlá jar.
srdce vo mne poskakuje.
Zvráskavené líca, nos.
Kričím, volám o pomoc. Prosím, bože, veď už dosť!
Kde som to? Už prosím dosť. Zabuchol a odišiel,
Túlam sa ja nočnou morou, keď som chcela spraviť mier.
a tu na mňa...
Objať ho a zavrieť dvere,
Potkany. pred skazou tou, čo ma žerie.
Kto ma teraz zachráni? A zrazu len nemo kričím,
Žerú všetko, čo len vidia, a ten potkan ma už ničí.
zúbkami sa ku mne blížia.
stránka 2