nás poslala policajtov a vojakov, ktorí nás mohli
beztrestne biť a zabíjať... Išli zbraňami proti mieru
a slobode. Tak pôjdeme so zbraňami proti nim!
Vodca nás, Vlkov spravodlivosti, získal údajne od
priateľa z tajnej služby informáciu na túto vilu a na
skupinu, ktorá sa v nej nachádzala. Už viackrát zís-
kal informácie od tohto priateľa, aby potom na ur-
čené miesta posielal najlepších bojovníkov zo sku-
piny, aby to tam „vyriešili“. Po akcii sa naši druho-
via k nám nevracali. Náš Vodca nám vždy vravel, že
sa museli po akciách schovať ku druhom do iných
častí krajiny. Lenže tempom našich operácií nás zo-
stalo veľmi málo. Preto prišiel rad aj na mňa, jeho
sestru, a na Johna, Vodcovu pravú ruku. Tak ako
ostatným, aj nám pridelil vozidlá a zbrane.
Vystúpili sme z auta, odetí v záhradkárskych úbo-
roch. Dokonca sme mali aj logo firmy, ktorej bolo
auto ukradnuté. Nešli sme k vile priamo po ceste,
ale cez záhradu, aby nás tak nebolo vidieť. Prekva-
pivo, stále nás nikto nevidel. Ani stráže sa tu nikde
nehemžili. Celé to bolo podozrivé. Každopádne sme
sa dostali ku dverám do pivnice. Za nimi mala byť tá
miestnosť, kde sa nachádzala skupina, ktorá išla
proti nám. Prišiel čas. John vytiahol z veľkého bato-
hu, ktorý niesol so sebou od auta, dve automatické
pušky M-16. Vo Vietname týmito zbraňami vraždili
vojaci nevinných civilistov a nazývali to bojom proti
šíreniu komunizmu. Tak teraz týmito zbraňami za-
bijeme pár vládnych prisluhovačov.
John len tak otvoril dvere a vtrhli sme dnu. Pred
nami bola malá miestnosť a v nej desať chlapov,
sediacich popri dvoch stenách za stolmi. Na nich
boli akési prístroje. Riešiť načo boli, nemalo zmysel.
John rýchlo zabuchol a okamžite spustil paľbu. Aj ja
som spustila paľbu. Akcia trvala krátko. Aj výkriky
zabíjaných. Keď nám zbrane cvakli naprázdno, zo-
stalo na zemi desať rozstrieľaných tiel a steny po-
siate dierami po guľkách. Všade bola krv.
Cítila som nesmiernu radosť a zadosťučinenie. Také
pocity som nemala ani v momente, keď som po pr-
vý raz vyskúšala marihuanu. Naša radosť ale netr-
vala dlho. Práve, keď som rozmýšľala nad tým, ako
by som sa cítila, keby som na sebe mala šaty, ktoré
nosím na demonštrácie a iné akcie, pustil sa John
do srdcervúceho plaču, až revu. Slzy mu rýchlo za-
rosili jeho okuliare, podobné, aké nosil John Len-
non, a stekali mu po veľkej brade. Začal plačlivo
kričať mená a ukazovať súčasne na mŕtvoly. Tom-
son, Smith, Bradley... Uvedomila som si, že to boli
všetci naši druhovia z organizácie, ktorí sa mali po
akciách stratiť u našich bratov a sestier po celých
štátoch. Tak nás zaslepila radosť a „spravodlivý“
hnev, že sme ani nevideli, na koho sme strieľali.
A ako nám to ľahko išlo! A zvlášť mne, osobe, ktorá
chcela problémy vždy riešiť mierom alebo pro-
testom. A teraz toto...
„Hovorí k vám plukovník Bennet. Budova je obkľú-
čená. Nemáte šancu na útek. Vzdajte sa!“ kričal
vonku ktosi do ampliónu. Tak sme boli zničení
z nášho činu, že sme si ani nevšimli tie policajné
autá, ktoré sa z ničoho nič zjavili neďaleko pivnice,
kde sme sa nachádzali.
„Tá sviňa! Zradil nás!“ zajačal John. Chcel tým asi
poukázať, že náš vodca nás všetkých zapredal hneď
od začiatku. Asi pracoval pre tajnú službu a my,
banda naivných hipisákov so superradikálnym
zmýšľaním, sme mali byť jeho nástrojmi na špinavé
práce pre vládu. A konkrétne my dvaja sme to po-
tom mali upratať, aby potom nás vláda svojimi slu-
hami zlikvidovala... Tomu neverím! Tomu...
„Ani prestrieľať sa nemôžeme!“ zvolal John plačli-
vo. A mal pravdu. Nabité zbrane sme mali, ale
ďalšiu muníciu už nie. Toto mal byť náš koniec.
„Tak sa vzdajme,“ navrhla som a odhodila pušku
na podlahu. „Vyriešime to mierovou...“
„Ty si už kompletne vyšinutá?!“ zajačal na mňa.
„Nevidíš, čo sme práve spravili? Zabijú nás!“
„Vzdajte sa! Odpor je márny!“ zakričal Bennet do
ampliónu. Zároveň sme započuli blížiaci sa dupot
čižiem. Asi sa sem blížili ľudia zo špeciálnej policaj-
nej jednotky.
„Živých nás nedostanú!“ zakričal John a začal hľa-
dať čosi po vreckách. To akože by som mala zom-
rieť teraz? Len pár dní po pristátí prvých ľudí na
Mesiaci?
Než som však stihla čokoľvek povedať, aby som
stránka 4