Nebol čas nad tým rozmýšľať. Nemenovaný živý bezdomovec sa, aj napriek svojmu stavu,
rozhodol zistiť o tomto „teame“ viac. Strach nemal. Alkohol tento ľudský neduh vyhnal z jeho tela.
Vstať však zatiaľ nechcel, aby si ho duchovia nevšimli. Počká, čo sa bude diať, a ak sa niekam vydajú,
pôjde za nimi.
„Zdravím vás, druhovia moji. Dovoľte mi, aby som v našej skupine privítal novú členku, Lauru.
Keďže je nová, vytrpela si za svoj život veľa a je to žena, dostal som príkaz, aby sme jej splnili jedno
prianie. Takže, Laura, čo si praješ? Vedz však, že odísť z tejto skupiny nemôžeš. Vieš, čo si spáchala,
a tiež, ako sa môžeš vykúpiť. Takže, čo iného si praješ?“ spýtal vedúci skupiny.
„Keď som ešte žila normálnym životom, a tiež aj potom, keď som žila na ulici, mala som psíka.
Keď som prišla aj oňho, stratil môj život zmysel. Takže moje prianie je jednoduché. Chcem psíka!“
Bezdomovec sa opäť zamyslel. A teraz to, prekvapivo, išlo ľahšie. Spomenul si, že Laura mala vždy
vedľa seba takého krásneho havkáča. Potom ho zrazilo auto - stalo sa to pár dní pred jej smrťou. Ach!
Tie otrasné autá!
„Dobre teda. Zoženieme ti psíka. A už viem, že túto noc to nebude vôbec ťažké...“
„Team“ sa vybral krížom cez peróny a koľajnice na ulicu za stanicou. Bezdomovec musel použiť
všetky svoje sily, aby vstal. Ťažkopádnym krokom sa vydal za nimi. Nezarazil sa ani nad faktom, že
team prechádzal krížom cez koľajnice tak, že zostal stále v takej istej výške, v akej boli peróny. Takže
nad koľajnicami sa v podstate vznášal. Cez zábradlie, oddeľujúce posledný perón od ulice, prešiel
akoby tam žiadne zábradlie nebolo. Bezdomovec sa takmer zabil na koľajniciach po prvé, a potom po
druhé, keď sa snažil preliezť zábradlie. Napokon všetko prežil a vydal sa za „teamom,“ dúfajúc, že
o ňom stále nevedia...
Z jedného domu sa, ako už veľakrát predtým, ozývali nahnevané mužské a plačúce ženské
výkriky. To opäť pán Rovný týral svoju manželku. A vždy si k tomu našiel nejaký pádny dôvod. Tak čo
si našiel ten násilník dnes?
„Ty suka jedna! Ešte raz ťa uvidím v blízkosti toho kreténa a zabijem vás oboch! Rozumela si mi?!“
„A aj tak sa s tebou rozvediem! Už mám toho dosť! Nie som tvoje boxovacie vrece!“
„No skús to a dorazím ťa, ty mrcha jedna!“
„Nechaj ma! Nie! Au!“
Zrazu nastalo ticho. Pán Rovný, inak slušný a zdvorilý človek, práve ukončil svoj boxerský zápas
so svojou ženou a, ako vždy, vyhral v štýle K.O. Už ani nepočítal tie víťazstvá nad ňou, a ona nepočítala
tie všetky bezvedomia, z ktorých ju po vyhranom zápase preberal. Sama sa čudovala, že ju ešte
nedorazil, a on sa divil, že naňho zavolala policajtov len raz. Aj tak uverili jeho teórií, že spadla na
podlahu v stave opitosti, lebo pred príchodom policajnej hliadky stihol do nej naliať pár glgov
páleného.
A ako už u pána Rovného bývalo zvykom, vždy sa po zápase chodil upokojiť na terasu, z ktorej sa
dalo hneď zísť na väčšiu trávnatú plochu, odkiaľ sa mohlo po chodníku, lemovanom rôznymi
rastlinami, dostať k bráne a na ulicu. Vždy sa chodil poprechádzať so svojím psom. Tam sa absolútne
zrelaxoval a domácnosť bežala normálne ako predtým.
Vyšiel na spomínanú terasu a zhlboka sa nadýchol. Čerstvý vzduch, ktorý ten lejak priniesol, mu
robil veľmi dobre. Vytiahol z vrecka škatuľku cigariet a jednu si vložil medzi pery. Potom vytiahol
17