zapaľovač a cigaretu zapálil. Silnejšie potiahol, zatvoril oči a pomaly vyfúkol obláčik modrého dymu.
Stále však cítil hnev. Tá potvora sa s ním chce rozviesť? Po tom všetkom, čo pre ňu urobil? Veď jej ešte
len ukáže svoje donucovacie prostriedky... Aj tak bola ona všetkému na vine! A aj tomu, že sa mu stále
nedarilo splodiť potomka!
Z jeho myšlienok ho prerušilo silné zavytie. Pozrel sa do záhrady. Sedel tam mladý nemecký ovčiak
a zavýjal na Mesiac. Skrytá zlosť v pánovi Rovnom opäť začala narastať.
„Oskar, sklapni!“ zakričal na psa, no ten opäť zavyl.
„Neštvi ma! Drž klapačku!“ opäť zakričal a rukou si zotrel kvapku vody z plešatej hlavy.
Oskar však zavýjal ako zmyslov zbavený. Nikdy predtým takto nezavýjal. V pánovi Rovnom však
hnev vyletel do astronomických výšin. Akoby nestačilo, ako ho žena naštvala... Teraz aj pes
neposlúchal. Tak mu teraz ukáže!
Zbehol po schodoch do trávy a cestou zobral z lavičky vôdzku aj s obojkom. S grimasou vraha
pribehol ku psovi a silno ho buchol po chrbte. Oskar sa zháčil a zaľahol. Nechápavo sa pozeral na
svojho pána, prečo ho bije, keď nič zlé neurobil. Jeho pán mu medzitým silno uviazal obojok okolo
krku, pripol naňho vôdzku a začal ho ťahať smerom k bráne. Pes si však sadol a ani za svet sa nechcel
posunúť. Jeho psia dušička nemohla vedieť, akú mal práve teraz jeho pán vražednú náladu.
„Poď! Vstávaj, ty sviňa jedna lenivá! Poďme!“ hulákal na psa, no ten svoj postoj nezmenil. Ba čo
viac, opäť začal zavýjať na Mesiac.
„Ja ťa zabijem... Ja ťa zabijem!“ zaziapal pán Rovný, podišiel k psovi a kopol doňho. Oskar zakňučal
a vstal. Teraz sa už dal ovládať.
„Veď počkaj o chvíľu...“ zašomral jeho pán a vyšiel s Oskarom na ulicu. Aj keď ziapal po psovi ako
o život a pes zavýjal, nikoho nezobudili. To bolo možno spôsobené aj tým, že všetci susedia boli takí
unavení prácou... Predsa len bol pondelok a do piatku bolo ďaleko. To však pána Rovného
nezaujímalo. Jeho práca mu dovoľovala žiť si nad pomery za minimálnu námahu.
Prišli na koniec ulice. Oskar nevediac, že jeho pán sa opäť začal upokojovať, sa ťahal ako o život.
Akoby sa niečoho bál a chcel pred tým silou mocou utiecť. Jeho pán to však nebol.
„K nohe!“ zakričal pán a mocne potiahol vôdzkou, avšak jeho snahy boli márne. Zlosť v ňom opäť
vzkypela. Rozhodol sa, že dá psovi takú príučku, pokiaľ sa sám neupokojí od svojej zlosti. Na druhej
strane ulice, stačilo len prejsť cez malú križovatku, bola dlhá úzka ulička medzi plotmi, respektíve
múrmi dvoch víl. Ňou sa dalo prejsť na Hlavnú ulicu. To bolo to správne miesto.
„Tak ty ma nebudeš poslúchať, čo?“ precedil cez zuby na Oskara a v spomínanej uličke mu jednu
vrazil rukou po tvári. Pes zakňučal a keďže bol mladý a bál sa, neopätoval útok.
„Ty si presne ako moja žena. Si tiež taká istá sviňa!“ kričal pán Rovný na psa a uštedroval mu jeden
úder za druhým. Neodpustil si ani kopy. Oskar sa snažil utiecť, avšak mocné zovretie vôdzky jeho
pánom mu to nedovoľovalo. Nepomáhalo ani narastajúce kňučanie, ktoré sa ozývalo už snáď všetkými
okolitými ulicami.
„Mne neujdeš, ty bastard jeden!“
Pán Rovný si, pri svojom barbarskom citovom výleve, nevšimol, že za jeho chrbtom sa z ničoho
nič zjavili postavy, zahalené v čiernom plášti. Tvár im zakrývali kapucne. Len na chvíľu sa na pána
Rovného zahľadeli. To sa na moment zalesklo osem zelených bodov. Pán Rovný si, pri svojom amoku,
18