Obávala som sa síce, že ma niektorý zo smrteľníkov uvidí, ale dúfala som, že sa tak nestane. Na
moje šťastie tam nebolo priveľa ľudí. Kráčala som po schodoch až na siedme poschodie. Bolo tam
oddelenie psychiatrie.
Pri zamknutých dverách som čakala, kým niekto pôjde na oddelenie. Prezerala som si nemocnicu.
Pôsobila veľmi chladne, dokonca aj navonok – mala šedivú omietku, ktorá nebola vôbec príjemná. Po
chvíli dvere odomykala nízka sestrička v bielom. Hneď som sa za ňou rozbehla a vkĺzla som sa na
oddelenie.
Po chodbe sa prechádzalo niekoľko pacientov, no mňa to vôbec nevyviedlo z rovnováhy. Snažila
som sa nájsť miestnosť, v ktorej bol Christian. Napokon som ho našla. Na konci dlhej chodby boli
pootvorené dvere. Cez ne som sa pozerala na Christiana, ako sedí na svojej posteli a pozerá von
oknom. Vyzeral trochu zarmútene, akoby na niekoho čakal. Možno práve na mňa.
Ani neviem ako dlho som zízala na jeho tieň v izbe neďaleko odo mňa, keď ma z myšlienok vytrhol
hlas akéhosi starého muža, ktorý okolo mňa práve prechádzal. Otočil sa a začal zúfalo nariekať. „Nie...
nie, prosím, to nie! Anjel smrti! Prosím, ešte nie...“
Vydesila som sa. On ma vidí, alebo má len halucinácie? Šokovane som tam stála a nevedela som,
čo si myslieť. Prišli k nemu dvaja muži v bielom a začali ho upokojovať. Napokon ho niekam odviedli.
Potom som na sebe zacítila ďalší pohľad. No ten nebol vôbec šokovaný, ani len prekvapený. Skôr
potešený.