inšpiruje pokoj noci, alebo že svetlá z okolitých domov v nich prebúdzajú otvorenosť a živší záujem
o ľudí okolo a ich životy.
Na čo ďalšie sú prechádzky dobré? Dajú sa počas nich zažiť vážne krásne momenty. Napríklad
keď ste na neznámom mieste, len zahnete za roh a pred vami sa objaví slnkom zaliata trávnatá plocha.
Alebo môžete pri prechádzke zaznamenávať spev drozdov na mobil. (Niekedy býva ťažké dostať od
nich súhlas na nahrávanie! :o) ) Ku precíteniu hlbších impulzov mi dopomáhalo aj náhodné začutie
tichej, veľmi duchovne znejúcej zvonkohry, ktorú si niekedy ľudia vešajú na balkóny. Poznám aj
miesto, ktoré je síce na sídlisku, no umiestnené tak geniálne, že sa po zotmení hodí aj na
improvizovanú, minimalistickú mágiu. Keď už som pri tom, samotný stav vedomia pri prechádzke
možno má istý magický potenciál. Prinajmenšom je určite vhodnejší, ako obvyklý stav chcenia
a uponáhľanosti pracovného režimu, v ktorom stále treba niečo vybavovať, robiť niečo obecne
považované za produktívne. Tiež je logické, že toto uvažovanie pri prechádzkach by malo mať
sebapoznávací, psychohygienický a stabilizačný účinok, k tomu však momentálne neviem pripojiť
dôkaz. Taktiež slúži ako isté emočné naplnenie, podobné pocitu porozumenia.
Vnútorný dialóg
Vnútorným dialógom nazývam uvažovanie, ktoré má formu „hovorenia so sebou“. U mňa
prebieha počas prechádzok, je vlastne ich súčasťou.
Prvým bodom, pri ktorom sa chcem zastaviť, je prístup ľudí k tomuto dialógu. Ako som letmo
spomenul vyššie, sme navyknutí na to, že sa od nás očakáva produktívna činnosť, ktorej výsledky
môžu vidieť aj iní. Až si myslíme, že stále musíme niečo robiť a nesmieme sa zastaviť. To naše
zameranie sústreďuje do vonkajšieho sveta. Odhadujem, že u väčšiny je podobná introspektívna
chvíľka spustená len necielene, ak okolnosti náhodou spustia špeciálnu náladu. Po splnení svojich
povinností býva totiž lákavejšie (a zrejme aj ľahšie) zapnúť si seriál, PC hru alebo sa inak zabávať.
A tak sa zabeháva zvyk, v ktorom strácame kontakt so sebou kvôli vonkajšiemu svetu preplnenému
vnemami a médiami, ktoré sa množia ako hlavy hydry.
(Odbočka: Človek, ktorý by toho chcel stihnúť veľa na seba potom nadáva: „Prečo som len neostal
zadubeným dieťaťom? Mohol som mať jednoduchší život, moje záujmy ma nemuseli natrhávať do
všetkých strán ako štvorica koní!“ Nastupujú na scénu otázky: Nakoľko sa otvoriť vplyvom sveta?
Dokázal by som vôbec rásť bez tohto otvorenia? A ako rýchlo si prajem, či vôbec dokážem rozširovať
svoju osobnosť?)
Aj ja som bol taký a venovanie sa vnútru bolo u mňa na poslednom mieste. Spomenul som si na
to, až keď som nemal inú činnosť na rozptýlenie. V takom stave je otázkou, či chceme aby to takto
naďalej ostalo. Ak v človeku existuje nejaký hlbší zdroj múdrosti či duša, je stále tam – zrejme na seba
nepotrebuje upozorňovať, no je pripravená prinajmenšom počúvať, ak už nie odpovedať. Je na nás, či
pocítime túto hodnotu a či si prihovorenie sa zdroju pridáme medzi svoje trvalé priority... alebo či sa
35