O NIEČOM
Autor: Executor
O prechádzkach a vnútornom monológu
Mám taký malý prechádzkový klub. Vlastne som v ňom sám, ale to sa určite raz napraví! :D
Majoritnou aktivitou klubu je potĺkanie sa po miestach v okolí domova a to poobede/večer, keď je noc
mladá a ak to okolnosti dovolia, aj ráno/doobeda. Ďalšími aktivitami sú hĺbanie nad záhadami
„innerversa“, pomenej už fotenie vtipných pozoruhodností či kreslenie pochybných obrazcov do
snehu.
Odhadujem, že podľa názoru väčšiny je jednoducho príliš divné sa vonku prechádzať osamote.
Pokiaľ to niekto s takýmto názorom sám zrealizuje, tak len nepravidelne, kvôli uvoľneniu sa po dusnej
atmosfére, hádke, či ako prípravu na ťažkú úlohu. Keďže si však uvedomujem, čo mi prechádzky -
hoci osamote - dávajú, neprispôsobujem svoje správanie tomuto predpokladanému konvenčnému
názoru. Čo mi teda prechádzky dávajú? Niekoľko vecí, ktoré sa vzájomne zlievajú do celku. Sú to:
1. Pocit bližšieho spojenia so sebou, svojím vnútorným svetom/hlasom/dušou či intuíciou.
2. Vnímanie, preciťovanie a nasávanie... atmosféry daného miesta! Venovanie času svojmu
domovu.
3. Rozjímanie, v úspešnejšom prípade korunované príjemnými objavmi nových nápadov.
Momenty, v ktorých sa zrodia nové myšlienky bývajú úžasné.
Ako som k tejto aktivite prišiel? Samozrejme, najprv spontánne. Všimol som si, že niektoré
momenty vonku (ale aj doma) sú iné – hlbšie a menej uponáhľané. V takých chvíľach som sa cítil byť
úplne (s)pokojný, nastával pocit zmierenia so sebou a svojím životom. Tiež sa objavoval pocit, že
každý môj krok je dokonale načasovaný. Po rokoch som vedel, že existujú tieto stavy, no aj mne
pripadalo príliš „divné“ ísť sa prejsť bez spoločnosti – až som sa konečne na ten názor „vybodol“. Tiež
je možné, že môj vzťah k okolitému mestu už v detstve formovala pozitívne aj táto povzbudzujúca
predstava: „Čo ak práve tu býva niekto, kto bude pre mňa dôležitý?“
Prečo toto celé popisujem? Kvôli ukázaniu tej súvislosti, že zrejme existuje aj niečo ako „natívne
duchovno“ jednotlivca, na ktoré nemali zásadný vplyv učenia prijaté zvonku. Ide o moje dedičstvo
staré po mnoho rokov. Vplyv okultizmu tu nebadám, prvé základy tohto sa zrodili dávno predtým,
než som ho poznal. Skôr to bolo naopak a moje úvahy ma naopak, k okultizmu zaviedli. Okrem toho
možno namietať, že už v skorom veku som bol ovplyvnený kresťanstvom, no ani jeho vplyv na moje
primitívne filozofovanie tiež neviem vystopovať. Tiež je tu aj druhý dôvod: verím, že časť týchto stavov
zažili aj ostatní ľudia, len sa z nejakých dôvodov nepodujali na to vyjadriť ich. Verím, že aj ostatných
34