36
toho pri nedostatku času vzdáme ako prvého a naďalej sa budeme stále dychtivo hnať len za vonkajším konzumom. Nie je zbytočné objavovať veľký svet, keď zabudneme na maličkosť, v ktorej sa celý svet ukrýva? Ak už poznáme výnimočné momenty ktoré nastali spontánne, prečo sa o nich nesnažiť cielene?
Ak sa naozaj chceme ponoriť do úvah alebo spomienok, je potrebné na čas urobiť, čo nás nikto neučil – odtrhnúť sa od všetkých tých lákavých médií vo vonkajšom svete. Popísal by som to až prirovnaním k cielenému zastaveniu sa v ničnerobení, keďže to pôsobí navonok ako stopnutie akýchkoľvek zmysluplných aktivít. V skutočnosti nejde o ničnerobenie, ale o aktivitu zameranú dovnútra.
Ďalšie, o čom sa chcem zmieniť sú rady na zlepšenie výsledkov, ktoré som objavil vo svojich zápisoch. Nemám žiadnu fantastickú radu na to, ako vydolovať len samé prínosné myšlienky. Môj základný objav bol ten, že keď som sa vnútorne začal považovať za „ iniciátora rozhovoru“, nešlo mi to. Zrejme som sa cítil pod tlakom podobne, ako neraz v skutočnej spoločnosti, kde sa odo mňa niečo očakávalo a následkom toho sa zablokoval priechod kreativite. Zasekol som sa a nevymyslel nič. Lepšie je teda stotožniť sa s rolou jedinca reagujúceho na podnety, ktorý to má ľahšie. Aj toto poučenie je skôr prežitkom, keďže problém so zablokovaním už nebýva aktuálny.
V mojich rokmi nazbieraných zápisoch sa viackrát opakovali dve rady. Prvá hovorila, že je dôležité neponáhľať sa, schválne spomaliť svoje myšlienky, cítiť pokoj, až skromnosť. Druhá hovorila, že to nebol rozum a racionalita, ktoré produkovali najhlbšie myšlienky. Skôr to boli nápady pochádzajúce zo spontánnosti, zo srdca a emócií. Teda tie emócie a náladu treba prebudiť, či otvoriť sa im. Toto bol dôležitý bod aj pre ďalšie čítanie. Pokiaľ čitatelia nadobudli dojem, že zvyknem niečo tuho analyzovať, sú na omyle. Ja si skôr vyhradzujem čas na ponechanie mysle na jej potulkách, kým ich sám vykonávam. Robí mi problém udržať myseľ len pri jednej vymedzenej téme a okrem meditácie sa o to ani nepokúšam. Pri vnútornom dialógu to nevadí, keďže prínosné myšlienky objavujem, iba neviem predpovedať, akej oblasti sa budú týkať.
V zápisoch som našiel aj tvrdenie, že snažiť sa o špeciálnu náladu je vlastne zbytočné, pretože nálada sa upraví sama potom, ako začneme s „ dialógom“. Momentálne to považujem len za špekuláciu a zameral by som sa na výber dobrého miesta kvôli estetike. Tiež som si všimol, že tma zvykne viac prebúdzať úprimnosť, možno kvôli posilnenému pocitu chránenosti. Pocit pohody, pokory až vyhodenie z bežného ega zas zvykne nastať po dlhšom fyzickom tréningu.
V súvislosti s prijímaním a vyjadrovaním myšlienok mi napadajú dva absurdne jednoduché modely. Myseľ môže byť ako pohár, alebo ako sprej. Buď v sebe vie nakumulovať len určité množstvo informácií a potom ich nutne potrebuje vypustiť, alebo ich samotným vypúšťaním vzniká podtlak privolávajúci ďalšie nové informácie. Z prvého modelu lepšie vidieť potrebu psychohygieny, aby nehrozilo „ pretečenie“, teda niečo neželané. Druhý model zvýrazňuje to, ako objav jednej myšlienky môže byť mostom k objaveniu ďalších.
36