36
toho pri nedostatku času vzdáme ako prvého a naďalej sa budeme stále dychtivo hnať len za vonkajším konzumom . Nie je zbytočné objavovať veľký svet , keď zabudneme na maličkosť , v ktorej sa celý svet ukrýva ? Ak už poznáme výnimočné momenty ktoré nastali spontánne , prečo sa o nich nesnažiť cielene ?
Ak sa naozaj chceme ponoriť do úvah alebo spomienok , je potrebné na čas urobiť , čo nás nikto neučil – odtrhnúť sa od všetkých tých lákavých médií vo vonkajšom svete . Popísal by som to až prirovnaním k cielenému zastaveniu sa v ničnerobení , keďže to pôsobí navonok ako stopnutie akýchkoľvek zmysluplných aktivít . V skutočnosti nejde o ničnerobenie , ale o aktivitu zameranú dovnútra .
Ďalšie , o čom sa chcem zmieniť sú rady na zlepšenie výsledkov , ktoré som objavil vo svojich zápisoch . Nemám žiadnu fantastickú radu na to , ako vydolovať len samé prínosné myšlienky . Môj základný objav bol ten , že keď som sa vnútorne začal považovať za „ iniciátora rozhovoru “, nešlo mi to . Zrejme som sa cítil pod tlakom podobne , ako neraz v skutočnej spoločnosti , kde sa odo mňa niečo očakávalo a následkom toho sa zablokoval priechod kreativite . Zasekol som sa a nevymyslel nič . Lepšie je teda stotožniť sa s rolou jedinca reagujúceho na podnety , ktorý to má ľahšie . Aj toto poučenie je skôr prežitkom , keďže problém so zablokovaním už nebýva aktuálny .
V mojich rokmi nazbieraných zápisoch sa viackrát opakovali dve rady . Prvá hovorila , že je dôležité neponáhľať sa , schválne spomaliť svoje myšlienky , cítiť pokoj , až skromnosť . Druhá hovorila , že to nebol rozum a racionalita , ktoré produkovali najhlbšie myšlienky . Skôr to boli nápady pochádzajúce zo spontánnosti , zo srdca a emócií . Teda tie emócie a náladu treba prebudiť , či otvoriť sa im . Toto bol dôležitý bod aj pre ďalšie čítanie . Pokiaľ čitatelia nadobudli dojem , že zvyknem niečo tuho analyzovať , sú na omyle . Ja si skôr vyhradzujem čas na ponechanie mysle na jej potulkách , kým ich sám vykonávam . Robí mi problém udržať myseľ len pri jednej vymedzenej téme a okrem meditácie sa o to ani nepokúšam . Pri vnútornom dialógu to nevadí , keďže prínosné myšlienky objavujem , iba neviem predpovedať , akej oblasti sa budú týkať .
V zápisoch som našiel aj tvrdenie , že snažiť sa o špeciálnu náladu je vlastne zbytočné , pretože nálada sa upraví sama potom , ako začneme s „ dialógom “. Momentálne to považujem len za špekuláciu a zameral by som sa na výber dobrého miesta kvôli estetike . Tiež som si všimol , že tma zvykne viac prebúdzať úprimnosť , možno kvôli posilnenému pocitu chránenosti . Pocit pohody , pokory až vyhodenie z bežného ega zas zvykne nastať po dlhšom fyzickom tréningu .
V súvislosti s prijímaním a vyjadrovaním myšlienok mi napadajú dva absurdne jednoduché modely . Myseľ môže byť ako pohár , alebo ako sprej . Buď v sebe vie nakumulovať len určité množstvo informácií a potom ich nutne potrebuje vypustiť , alebo ich samotným vypúšťaním vzniká podtlak privolávajúci ďalšie nové informácie . Z prvého modelu lepšie vidieť potrebu psychohygieny , aby nehrozilo „ pretečenie “, teda niečo neželané . Druhý model zvýrazňuje to , ako objav jednej myšlienky môže byť mostom k objaveniu ďalších .
36