37
Dospievanie a vnútorný dialóg
Vnútorný dialóg som v skorom detstve viedol hádam neustále a je na zamyslenie , či som vtedy nemal práve vďaka nemu myšlienkový náskok oproti rovesníkom . Tento náskok som buď časom stratil , alebo som sa dostal medzi konkurencieschopnejšie osoby . Dôležité je však aj to , že som v detstve bol filozofický typ , ktorý práve v myslení videl riešenie problémov a to sa časom zmenilo – už dávno sa nevyžívam v „ hľadaní múdrosti “ a som aktívnejší . Úvahové chvíľky o živote som mával však doma a spontánne . Časom som objavoval ich hodnotu a neraz som bol zo seba sklamaný , ak som uprednostnil iné aktivity . Neskôr , pre pubertu zas bolo charakteristické , že väčšina myšlienok mi napadla v smutnej nálade , už častejšie vonku . Moja vtedajšia workoholická nátura sa prejavovala v tom , že som musel stále niečo analyzovať , napríklad svoj postup v PC hrách .
Pokiaľ vyrastáte v netolerantnom prostredí , je pravdepodobné , že na duchovno sa okolie pozerá s výsmechom . Toto zmieňujem ako zdroj , z ktorého môže pochádzať prekážka – hanblivosť za vlastné myšlienky . Mladí ľudia sa istotne obávajú reakcií okolia na ich myšlienky a radšej sa cenzurujú , než by si priznali ( verejne , či aspoň pred sebou ), že vôbec majú nejaké hlbšie , emotívnejšie Ja . Niet divu , keď sa v školských triedach hovorí nanajvýš o náboženstvách , no nie o tom , čo si myslíme a cítime sami . Osobné prežívanie sa skôr ignoruje a uzatvára do skrinky . Po takomto návyku sa pre ľudí stane osobné duchovno niečím , čo sa von vypúšťa ojedinele . Nestáva sa potom túžba po ňom príčinou , prečo sa ľudia radi opíjajú v skupinách ? Práve v alkoholovom opojení je vypovedané osobné prežívanie aspoň chvíľkovo akceptované .
Samozrejme , pri postupnom vyrastaní z detskej nevyspelosti je už človeku ľahostajné , čo si myslí okolie . Ak vás predsa niekto nekonštruktívne skritizuje , pravdepodobne pôjde len o menej vyvinutého jedinca ( pokiaľ sa nenechal naťahovať piatimi koňmi : D ).
Prechádzková kríza
Vráťme sa k prvej téme , k prechádzkam . Verte či neverte , aj v niečom tak jednoduchom , ako je prechádzka , možno objaviť krízu . V roku 2015 sa môj pocit prepojenia , súladu a harmónie z prechádzok nadobro vytratil . Moje prechádzky v zime boli bezcenné . Keďže som ten pocit samozrejme chcel späť , začal som sa pýtať : „ Zovšednelo mi blízke okolie , stratilo svoju výnimočnosť , až ma nudí vidieť ho stále znova ? Prečo som stále tak nervózny ? Z čoho pochádza moja neschopnosť vcítiť sa do atmosféry miesta ? Hádam čakám , že zakaždým objavím dobré myšlienky ? Mohol som nadobudnúť s hlbšími vrstvami svojej osobnosti permanentný kontakt a tak teraz zbytočne hľadám to , čo mám prístupné stále a navykol som si na to ? Alebo naopak , začal som sa snáď so sebou nudiť a liezť si na nervy ? Vari som prišiel k bráne , ktorá skrýva veci , aké si nechcem pripustiť ? Vadí mi niekde v hĺbke , že sa k prechádzke nikto prijateľný nepridal ? Alebo za to celé môže len ročné obdobie , v ktorom je najmenej slnka a tým najmenej hormónov šťastia ?“
Jasné odpovede som nenašiel a momentálne sa pri prechádzkach necítim ani bezcieľne , ani úplne naplnený , ale niekde v prostriedku .
37