„A vy ste...“
„Som kapitán Bystriansky. Spolu s poručíkom Jemnickým vyšetrujeme túto hroznú udalosť.“
„Ja vôbec nechápem, ako sa to mohlo stať. Veď pradedo by nikdy nikomu neublížil!“
„Bohužiaľ, dnes tomu bolo inak. Neviete náhodou, či vlastnil zbraň?“
„Zbraň? A kde by ju vzal?“ zhrozil som sa.
„Tak viete, keby sme to vedeli, nepýtali by sme sa vás,“ odsekol Jemnický. Bystriansky sa naňho
neveriacky pozrel. „Použil pištoľ Walther P38. Tieto zbrane sa začali vyrábať počas Druhej svetovej
vojny a...“
„Upokojíte sa konečne, poručík?“ okríkol ho Bystriansky. Tento postoj ma prekvapil omnoho viac
ako toho poručíka. No poručíkove slová v mojej hlave vzbudili akési podozrivé zamyslenie. Začal som
tušiť, koho a prečo môj pradedo zastrelil.
„Je nám ľúto, ale vášho starého otca budeme musieť odviesť do nemocnice,“ povedala doktorka a
pozrela sa na kapitána.
„Odvezte ho! Už si vytrpel dosť,“ vyhlásil Bystriansky. Ja som len nemohúcne sledoval šoféra
sanitky a doktorku, ako pomaly odchádzajú s dedom do sanitky. Potom odišli.
„Mohlo mi napadnúť, že pýtať sa vás takéto otázky krátko po takej udalosti je hlúposť. Mrzí ma
to,“ povedal kapitán a podal mi svoju vizitku. „Prosím, príďte k nám zajtra okolo deviatej! Položíme
vám len pár otázok.“
Vôbec som nemohol nájsť slová. Len som kývol hlavou.
„Poviem niekomu z kolegov, aby vás odviezol domov. Dobre?“
Ako omámený som opúšťal miesto v policajnom aute. Šoférovi chvíľu trvalo, než vytiahol odo mňa
adresu. Ale ničomu sa nedivil. Určite sú na všetko zvyknutí.
Prísť na tú adresu, ktorá bola napísaná na vizitke kapitána Bystrianskeho, nebol problém. Myslím
tým z hľadiska časového. Keďže sa správy šírili rýchlosťou blesku, dostal som týždeň dovolenky s tým,
že tých dní môže byť viac. Čo ma môj šéf už vyhodil za to, čo sa stalo? Stala sa moja rodina prekliatou,
alebo čo?
Na oddelení sa ma kapitán začal pýtať, či neviem, prečo môj pradedo spáchal ten čin. A keďže mi
nič lepšie nenapadlo, začal som rozprávať históriu, ktorú mi pradedo rozprával vo vlaku. Bystriansky
len počúval. Po chvíli si k nám prisadol aj ten nevrlý poručík a tiež počúval. Keď som tú históriu
dorozprával, obaja sa na seba pozreli.
„Pán Bartoň, asi by ste si niečo mali prečítať,“ povedal kapitán a podal mi list, zabalený v
priesvitnom obale na dôkazy. Bol to list od pradeda. Jeho krasopis by som poznal hocikedy.
9